Sokol je fantastický i svojský

galérie IVANOM JANČÁROM.

Je to náhoda, že sa v Mirbachovom paláci opäť stretávame so slovenským výtvarníkom žijúcim a tvoriacim v zahraničí?

„Už tretí rok vďaka sponzorovi pripravujeme výstavy predstavujúce svetovo významných výtvarných umelcov, ktorí sa narodili alebo majú korene na Slovensku. Prvá výstava bola venovaná Andymu Warholovi, vlani sme predstavili práce Dezidera Hoffmana, ktorý bol osobným fotografom Beatles a mnohých ďalších známych osobností. Tento rok sme sa rozhodli pre Kolomana Sokola, ktorý je v histórii slovenského výtvarného umenia výnimočnou osobnosťou. Dá sa povedať, že žiaden výtvarník nemal taký význam vo vývoji nášho umenia ako on. Ovplyvnil niekoľko generácií vývarníkov, bol zakladateľom modernej slovenskej grafiky a jeho vplyv je dodnes silný.“

Môžete čitateľom v základoch priblížiť etapy tvorby Kolomana Sokola?

„Sokol sa stal známym výtvarníkom už krátko po ukončení štúdií. Venoval sa predovšetkým grafickej tvorbe, ale aj kresbe. Jeho diela boli v tomto období silne sociálne angažované. V priebehu dvadsiatych až štyridsiatych rokov sa stal jednou z najvýznamnejších osobností európskej expresívnej grafiky. V roku 1937 odišiel na pozvanie mexickej vlády do México City, kde na tamojšej vysokej škole výtvarných umení založil grafické oddelenie a stal sa uznávaným pedagógom i umeleckou osobnosťou. V roku 1941 sa pre zlý zdravotný stav manželky odsťahoval do Spojených štátov amerických, v roku 1946 sa na základe pozvania vrátil do Československa. Doma žil a tvoril až do roku 1948, keď emigroval do USA. Kresby z obdobia päťdesiatych rokov nadobúdajú až renesančný charakter, sú inšpirované mytologickými motívmi, exotikou, očarúvajú sugestívnymi líniami ľudských tiel. V roku 1952 sa Sokol odsťahoval do Bryn Mawr v Pensylvánii, kde sa dosť uzatvoril do seba, vytvoril si vlastný, ideálny svet – Kaburabu, plný ľudí, ktorých mal rád a ktorých obdivoval. Vtedy vytváral jemné, meditatívne kresby, plné krehkých, subtílnych postáv. Nezachovalo sa ich mnoho, niektoré sám spálil.“

Sokolovu tvorbu, ale aj osobnosť ovplynila jedna zvláštna skutočnosť.

„Bol to jeho vzťah k psom. V roku 1967 mu syn George priniesol psíka, ktorý bol určený na pokusné operácie. Od tej chvíle sa Sambo – ako ho pomenoval – od Sokola nepohol. Boli doslova bytostne zrastení. Keď o deväť rokov psík uhynul, Sokol začal obrazy okrem svojho mena podpisovať aj menom Sambo a postupne menami ďalších psíkov (Samba, Brtko, Sasser). Jeho tvorba je od sedemdesiatych rokov až dodnes plná vnútornej energie, niekoľkými ťahmi štetca vytvára sugestívne diela plné všeľudských problémov, maľuje chmúrne vízie, ale má zmysel aj pre zveličenie a humor.“

Všetky diela na výstave daroval majster Sokol Slovensku?

„Áno. Výtvarné dielo Kolomana Sokola veľmi dobre poznám a bol som prekvapený výberom 48 darovaných diel, pretože ide skutočne o najkvalitnejšie, dá sa povedať špičkové diela sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov jeho tvorby. Nemyslel som si, že bude až taký veľkorysý. Ich hodnota je asi desať a pol milióna korún. Sponzor kúpil ešte dve diela a spolu s ostatnými budú základom pre vznik Centra Kolomana Sokola, ktoré sa má tento rok otvoriť v Liptovskom Mikuláši. Dar je určite prejavom silného, desaťročia pretrvávajúceho vzťahu umelca k domovu.“

Kolomana Sokola osobne poznáte. Aký je to človek?

„Veľa o ňom hovorí samotné výtvarné dielo, ale aj vzťah ku zvieratám. Za môjho štipendijného pobytu v Tutsone som ho pomerne často navštevoval. Je fantastický a svojský zároveň. Buď do svojho ateliéru niekoho ani len nevpustí, alebo si ho obľúbi a dôveruje mu. Vtedy je príjemný a veľkorysý. Raz som do ateliéru vstúpil sám a začal som si prezerať jeho diela. Otvoril som zásuvku, v ktorej sa skrývali nádherné, dosť erotické kresby z päťdesiatych rokov. Majster ma pristihol a niekoľko dní sa so mnou nerozprával. Išlo totiž o kresby, ktoré ešte nikto nevidel a ktoré majú uzrieť svetlo sveta až po jeho smrti.“

Autor: MILADA ČECHOVÁ