SME
Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky

21: Zelený kamienok

Nechcené deti to majú ťažké. O kus viac ešte potomkovia počatí pri znásilnení. Ako panelová Petržalka. Chúďa, jej otcom môže byť kadejaký okoloidúci súdruh z lazov, čo sa pridal, keď matku Bratislavu znásilňovali. Dcéra, už veľké rapavé dievča s krivými

Daniel Brunovský: Duša je priepasť I. (2002, olej na plátne, 100 x 100 cm).

Nechcené deti to majú ťažké. O kus viac ešte potomkovia počatí pri znásilnení. Ako panelová Petržalka. Chúďa, jej otcom môže byť kadejaký okoloidúci súdruh z lazov, čo sa pridal, keď matku Bratislavu znásilňovali. Dcéra, už veľké rapavé dievča s krivými zubami, si z toho dávno nič nerobí.

O koľko lacnejšie je pre píšuceho zasadiť dej príbehu do prostredia obyčajného sídliska. Autor nemusí - a ak z takého prostredia pochádza, zrejme ani nie je schopný - generovať fantazijné opisy neuchopiteľnej atmosféry mocnej prírody. Nevytvorí tajomné metafory o gradujúcom tanci modravých víl, aby napríklad vyjadril, že o chvíľu bude ráno a treba vstávať do roboty. Ako je obyvateľovi paneláka vzdialená poetika malebných dediniek, učupených chalúpok, priedomí a slamených striešok, žírnych políčok, rozkvitnutých záhradiek, v ktorých sú uviazané mečiace kozičky, kdesi v úplnej prdeli, čo je, myslím, čechizmus, ale aj dnes, dávno po zániku istého dvojštátu, ešte stále každému u nás dobre zrozumiteľný. A čo tak mimovoľne sa vzrušiť nad kučeravým barančekom, pasúcim sa v belasom povetrí, napochytre brkom uchvátiť to iskrenie, atmosféru radostného letného predpoludnia, opísať kyselkavosť rozžutého stebla pšenice zastrčeného v medzere po vybitom prednom zube v ústach miestneho idiota? Hohó, to nie. Kdeže spísať huncútstva a pestvá, vyrýpať krivákom do kôry vŕby pri potoku meno najmladšej zo susedových siedmich dcér, či strašiť tetku Pôstkovie z dolniakov kdesi za cmiterom. Sotva! Táto mestská fajta sa zmôže akurát prášiť po stenách farbu v aerosolovom balení, čo je praobyčajný vandalizmus a dnes aj trestný čin. Mestské bastardenie tvorivosti nášmu skromnému národu vlastnej. Kdežeby tetovaný výrastok s marihuanovou cigaretou za uchom šikovne stvoril krehkú postavičku zo šúpolia alebo utkal krasotext vyšívaný prekrásnymi metaforami a desaťriadkovými vetami, v ktorom by sa vyznal z lásky k rodnému kraju či obci s počtom obyvateľov osemstodvadsaťsedem a cintorínom. Azda netreba na dôvažok pridávať, akým nedosiahnuteľným cieľom je vlastnými rukami zložená a funkčná motorka. Sídlisková mládež nedokáže nič a z toho má tie depresie a blbú hlavu vôbec.

V slnečných lúčoch sa víril prach. Dominika sa nadýchla a silno fúkla. Chaos v pohybe čiastočiek sa zmenil na zmätok. Chaos a zmätok sú zrejme synonymá, len pre autora je nevedno prečo zmätok akýmsi vyšším a nervóznejším stupňom bežného nesúladu. Beztak mikročiastočky po chvíli opäť pomaly chaosili svojím vesmírom, v tomto prípade vymedzeným štyrmi stenami Dominikinej izby. Tá bola zas prvkom štvorizbového bytu, ktorý patril do kozmu trinásťposchodového domu, ten zase nepopulárnej štvrti a tak ďalej.

Dievča bolo ako naschvál vo veku, keď je pre citlivejších ľudí fáza megatrudnomyseľnosti povinná. Niekde medzi sedemnástym a osemnástym rokom. Inak, nie je to nič príjemné, ani keď je človek starší. A že Dominika má na určitý pesimizmus, negativizmus, či čo to vlastne je, oprávnený nárok, bude jasné hneď.

Všetko sa nakoniec nejako utíši, uvažovalo dievča nad sadajúcim prachom. Len ako je to odporne pomalé. Slabý vývoj. Nuda, nuda a nuda, až do smrti. Si taká nádherná, prihovára sa dievčisku skúsený Joe Cocker. Nič, nechytá sa. Dominika sa práve rozišla s jedným, čo tiež vyspevúval "Si všetko, čo som vždy chcel, pre mňa si to najlepšie." Včera u nej v izbe to už bol iný textík.

"Nedokážem ti byť verný," povedal a rozvalil sa na stoličke. Úkosom sledoval, čo bude ďalej. Dievča pozeralo na zem. Na hromadu črepín. Keď sa rozbije krištáľ, je to na tisíce kúskov. To nie je hlinený hrnček alebo niečo iné, čo sa zalepí sekundovým. Okolo stále padal sklenený dážď, kam padla črepinka, vytryskol tmavý pramienok. Ako zastaviť takéto krvácanie? Váhalo to. Von či dnu vyrazí gejzír, alebo sa to obráti a bude padať, rútiť sa hlboko do najhlbšieho? Nakoniec s výkrikom, ktorý perami nevyšiel, fičí dole: hrdlo, pľúca, ďalej žalúdok, črevá, cez krvný obeh. Húsenková dráha do jej vnútra. Dievča cítilo, ako povoľujú svaly, zbabelo vejú biele zástavy, zrádza vlákno po vlákne. Zvláštna únava. Ale rozhodla sa, že plakať nebude. Nefungovalo to. Ako šumivé víno, čo samo vytlačí zátku, dralo sa to von. Bránila sa, ale kŕče sa mäkkého vnútra držali pevne, kým sa neroztopí. Pristáli vločky hnusu, v tej chvíli menili skupenstvo a začali tiecť. Po dioptrickej šošovke a zachytávali sa na riasach. Nevydržali sa tam húpať dlho, bolo toho priveľa. Pred nikým takto ešte nerevala. Chrbtom ruky si utierala slzy a upchatý nos. Dýchala naplno otvorenými ústami a všetkými pórmi, stále bolo vzduchu málo. To sa z nej pýtalo von, trebárs aj v slinách a slzách. "Veď nemôže byť vždy len dobre! Veď, veď..." nešlo jej poriadne sa nadýchnuť. Na moment pauza. "Ih-hi-híí." Musela sa sústrediť, ako pri potápaní so šnorchlom. Teraz už nič. Iba sa plaziť dopredu a čo najďalej, neňuchať minulosť po vlastnej tmavočervenej stope. Pozerala spod mokrých vlasov. Aspoň iskričku, čo umožní dúfať. Stále redšie padajúce kúsočky skla lámali svetlo a mihotavo ožarovali Dominikinu tvár. Čierny pes všetko pozoroval. Môže mať psisko rozpaky? Krútil hlavou ako divák na tenise. Hľadel na ňu, na neho, na Dominiku, na chalana. Potom sa mu zahryzol do nohavice. "Nechaj," prudko schmatla psa za obojok, "on už s nami nechce byť." Pes zakňučal. Môže byť zviera sklamané?

S rodičmi si extra nerozumela. Klišé takýchto príhodičiek. Aj heroín bude? Máme tiež. Našťastie sa do nej veľmi nestarali, mali dosť problémov sami so sebou a tiež medzi sebou. Otec matke raz povedal na rovinu, že jemu jedna žena v živote nestačí a mama kebyže si teda tiež niekoho našla.

Mohlo by sa napísať, že Dominika bola pekná, ale lepšie bude povedať, že bola krásne mladá. A mladosť robí ľudí peknými, teda fyzicky, vlastne aj to nie každého, beriem späť. Dominika bola pekná. Dievča spí, dlhé vlasy jej ukrývajú tvár. Keby ľudia spali s otvorenými očami ako niektoré iné modely fauny, bolo by vidno, že má tmavozelené oči. Veľmi sa nehodia k bledej, ba neduživej pleti, akú mávajú ľudia so svetlými vlasmi. Ležiaca s pootvorenými suchými perami vyzerala zraniteľne. Pozorovateľovi by sa žiadalo prikryť ju paplónom, čo sa odhrnul, začínalo byť chladno. A práve tam by dievčatám fúkať nemalo. Niektorí by chvíľu strážili pokojný spánok. Len by nemali zostať pridlho, najmä ak sú to muži, však?

Vedľa postele sa povaľovala hromada prázdnych obalov od liekov. Súhrnná gramáž asi pol kila. Na písacom stole schol zle zatvorený lak na nechty a nesprávne otvorená kniha. Hnus. Zátišie ako odkaz: Neviem, či to, čo teraz cítim, je smútok či beznádej. Možno je to tým, že je hlboká noc a všade je tma. Nie, nie som pesimistka. Iba sa snažím povedať, ako mi je. Nie som blbá, vnímam sa jasne. Uvedomovanie vôbec nemá hojivé účinky, presne naopak.

Zelený kamienok vypadol zo svojej kratučkej kozmickej dráhy. Upevnený na kúsku kože, ktorý mala Dominika okolo krku, sedel medzi hrotmi mladučkých pŕs. Nehybne. Kameň stál a odpočítavanie bežalo. Bola hlboká noc a niet nikoho, kto by vedel o prázdnych striebristých obaloch a malých fľaštičkách vedľa Dominikinej postele.

Európsky koniec

Grrrraaaaaauú! Dravá mladosť dievčaťa revala a ostré pazúry zatínala do jemných vlákien prítomnosti. Tie postupne povoľovali a šelma sa začala kĺzať dole. Nevzdávala sa, ani keď sa jej tesilové nite bolestivo zarezávali pod pazúry. Grrrraaaaááú! Zvieraťu sa pustila krv, tesáky mu zružoveli. Sú momenty, keď sú naše mocné telá bezbranné ako baktéria, ktorú v sekunde zahubí kvapôčka dezinfekcie. Kolos ľudského tela nevypne naraz. Kolónie buniek majú rozdielnu trvanlivosť. Kto si spomenul na obaly tetrapak? Bunka za bunkou sa vzdávajú a vypínajú sa neopotrebované generátory. To potrvá ešte dlho, ale zelená iskra v kameni práve zhasla.

V izbe sa ochladilo ešte viac. A bolo to jedno.

Americký koniec

V tej chvíli som vošiel do sestrinej izby. Zbadal som zvyšky domácej lekárne a hneď som pochopil. Zobudil som rodičov, mamu v spálni, otca v obývačke. Napokon iskrička v zelenom kamienku začala opäť bezpečne blikať. Ľudia ktorých máme radi a záleží nám na nich, sa predsa nemôžu iba tak stratiť. Keď odišla záchranka, matka ešte dlho objímala bledú a omámenú Dominiku a plakala. Bozkávala ju na vlasy a dookola šepkala: "Moje dieťa, moje dieťa." Každý krok, čokoľvek urobíme, sa tesno dotýka nášho okolia, akokoľvek si myslíme, že je to naša vec, môže druhému zlámať väz.

Všetci sme sa objímali a plakali sme. Cítil som, ako sme si blízki. Rodičia šli spať. Spolu. Odteraz bude lepšie.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor poviedky sa volá 21 a žije na blogu Krivoľaká Prť (www.cybeb.com/krivolakaprt) spolu s Gretkou, Violou Vyholenou, profesorom Kobou, dvoma Sašami a Mayou. Doteraz publikoval len elektronicky. Dvadsaťjeden nie je žiadne náhodné číslo, autor sa narodil dvadsiateho prvého pred viac ako dvadsaťjeden rokmi, na lýtku má dvadsaťjeden stehov do tvaru veľkého L a v centimetroch číslovka prezrádza ďalší biometrický údaj. To číslo nosieval aj na drese, keď športoval viac, než je zdravé. A ešte niečo: nedávno ho opustilo žieňa s poradovým číslom dvadsať...

Autor ilustrácií Daniel Brunovský sa narodil v roku 1959 v Bratislave. Profesionálne sa venuje maľbe, grafike, kresbe, šperku a nábytkovému dizajnu. V roku 2003 o ňom napísala monografiu Helena Markusová.

Duša je priepasť II. (2002, olej na plátne, 100 x 100 cm).

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  2. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  3. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  4. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  5. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  6. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  7. Hygge ako životný štýl
  8. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 41 771
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 40 279
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 14 010
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 441
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 994
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 937
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 374
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 252
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 112
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 987
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu