Bohdan Hostiňák: Láska a smrť (1993, kombinovaná technika, 58 x 40 cm).
Piatok. Prvý júlový týždeň. Ulica mestečka smeruje do polí. Radová výstavba škaredých domov na štvorárových pozemkoch. Záhony zaprášených kvetín. Dusno na skapanie. Každú chvíľu prejde po betónovej ceste smerom k pekárni nákladné auto. Mraky prachu pomaly padajú na domy.
Q Q Q
Cez škáru pod bráničkou sa prepchala sliepka. Pomaly sa sunie k živému plotu na opačnej strane cesty. Do ulice odbočuje Avia. Na boku má namaľovaný hnedý chlieb a červený nápis: "Chlebík od starej mamy!" Písmo je na viacerých miestach oškreté a šúpe sa v dlhých pásoch. Sliepka sa zastaví, spozornie, nakloní hlavu a ľavým okom hľadí na Aviu. Vodič podvedome podvihne nohu na plyne. Zaváhanie netrvá ani sekundu. Namiesto brzdového pedálu sa špinavá noha číslo štyridsaťtri v zafúľanej bielej ponožke a modrej sandále vracia na plyn a jemne pritlačí. Sliepka sa pohýna k živému plotu. Vodič pritiahne k sebe páčku ovládača. Diaľkové svetlá na chvíľu zmenia svetelné pomery v slepačom svete. Sliepka opäť stojí, oko hľadí do svetiel.
Q Q Q
V jednoposchodovom dome číslo tisídvestoštrnásť sú spustené všetky žalúzie a zatiahnuté závesy. Šesťdesiattri obyvateľov ulice stišuje hlas, keď príde reč na dom číslo tisícdvestoštrnásť. Zvyšní šiesti bývajú priamo v ňom. V spálni na prízemí je prítmie a horúco aj napriek tomu, že mierne pootvorené okno smerujúce do dvora a poodchýlené dvere do chodby vyrábajú mierny prievan. Na posteli pod oknom leží hlava rodiny, Juraj Gelinger starší. Prikrytý je mokrou plachtou. Na bledej tvári má červené fľaky od horúčky. Zomiera. Na voľnom mieste medzi dovysoka nastlaným vankúšom a okrajom postele je jasnomodrá plastová miska. Práve z nej vyšplechlo trocha vody s penou na holenie plnou šedivých chlpov. V miske sa trepe strojček Gilette s novým nástavcom. Strojček drží ruka s obhryzenými nechtami. Ruka patrí Jolane Gelingerovej, ešte stále manželke nádejného zosnulého. Snaží sa ho oholiť. Jolana sedí na stoličke. Za ňou stoja v polkruhu devätnásťročné dvojčatá Peter a Pavol Gelingerovci, sedemnásťročný Juraj Gelinger mladší a šestnásťročná Jolanka Gelingerová. Mladí muži majú oblečené tmavé nohavice a biele, po krk zapnuté košele. Na nohách majú pohodlné domáce papuče z chemlonu. Jolanka je bosá. Ona jediná má na bielej blúzke pri hrdle voľnú gombičku. Vidno mliečnobielu pleť, drobné materinské znamienko, iba nedávno vytlačený vriedok a zlatú retiazku so zlatým krížikom. Na opačnej strane postele, pri nohách Juraja Gelingera staršieho stojí čierny pudlík Beny. Chlpatú hlavu má položenú na plachte a smutne hľadí na trasúce sa ľavé chodidlo svojho pána.
Jolane sa nedarí. Snaží sa Juraja, svojho manžela, pri holení neporezať, ale on jej to nijako neuľahčuje. Rozpráva. Hlas má tenký, nezreteľne artikuluje, intonácia je však pokojná. Dal si zvolať celú rodinu krátko nato, ako sa prebudil z posledného morfiového spánku. Všetci s tým rátali už niekoľko dní, tak ich jeho želanie nezastihlo nepripravených. Pes prišiel sám.
Juraj Gelinger starší hovorí: "Drahá a milovaná manželka, drahé a milované deti. Zomieram. Nie, nič mi nehovorte, viem už niekoľko dní, že ma Pán volá k sebe. Predstavoval som si, že na poslednú cestu nastúpim neskôr a inak. Ale nepriečim sa, je to vôľa Pánova. Nebudem hovoriť dlho. Chcem využiť možno posledné jasné chvíle, ktoré sú mi dožičené, skôr než mi oči naveky zastrie neľútostný červený závoj bolesti..."
Muž zatvoril oči a viečka sa mu rozochveli. Zabzučala mucha. Pes mykol hlavou, chňapol po nej a zožral ju. Jolana Gelingerová zotrela bielou naškrobenou vreckovkou manželovi z čela pot a penu z ľavého ucha. Plakala. Potichu a dôstojne plakali aj Peter, Pavol, Juraj mladší a Jolanka.
"Milujem vás. Teba, drahá Jolana, od prvej chvíle, čo som ťa uvidel na školskom dvore gymnázia v prvý deň nášho spoločného stredoškolského štúdia a ďalšieho života. Milujem aj vás, deti moje, od okamihu čo som sa dozvedel, že vás z neskonalej milosti Božej začala vaša mamička nosiť pod srdcom. Milujem vás všetkých a chcem vám povedať, že aj keď zomieram a bolí to - ach, ako strašne to bolí - že zomieram šťastný. Viem, že to je nečakané a niekedy úplne nerozumiem krokom nášho všemohúceho a najspravodlivejšieho Pána, ale... Viem aj to, že som nestihol dokončiť veľa práce na inšpektoráte požiarnej ochrany ani v Spolku kresťanskej lásky Najblahoslavenejšej Panny Márie. Chcem vám však povedať, aby ste za mnou nesmútili. Náš najmilostivejší a najspravodlivejší Pán mi v mojom krátkom živote dožičil toľko radosti a šťastia, že zomieram... to vám hovorím z čistého srdca a úprimne... takmer dokonale šťastný."
Juraj Gelinger sa pri slove šťastný pokúsil o úsmev a Jolana Gelingerová ho takmer porezala.
"Okrem viery si bola ty, drahá Jolana, najväčšou istotou môjho života. Tvoja láska mi spolu s vierou v Pána po celý život svietila ako svetlo majáka, ktoré chráni moreplavcov pred nebezpečenstvami zradných útesov. A viem, že ich svetlo mi bezpečne bude svietiť aj na ceste poslednej, tam, odkiaľ niet návratu. Tam, kde budem na vás, na všetkých trpezlivo..."
Muž sa prudko nadýchol. Do úst mu vletela mucha. Rozkašľal sa. Prúd horúceho, kyslo páchnuceho vzduchu ju vyhodil do výšky. Mucha spadla horeznačky na doma tkaný koberec. Kým sa spamätala, zožral ju pes.
"Dlho som premýšľal, ale ver mi, drahá Jolana, že som si nespomenul ani na sekundu, skutočne ani na sekundu, ktorú by sme nestrávili spolu."
Jolane sa roztriasla ruka so strojčekom. Juraj sa jej pokúsil upokojujúco dotknúť, ale nevládal nadvihnúť plachtu.
"Viem, že mi už nezostáva veľa času. Dal som si vás zavolať, aby ste vedeli, že som vo viere a s vami prežil najšťastnejší život, aký som si mohol predstaviť. Chcem vám povedať, že som šťastný a hrdý na to, že ste neochvejne spolu so mnou kráčali po ceste, ktorú mi ukázal Pán."
Q Q Q
Sliepka sa spamätala. V slepačom mozgu sa nesmelo zatrepala myšlienka, že čosi nie je v poriadku. Prudko sa pohla ku kríkom.
Jolana Gelingerová plače. Modrú misku má položenú v lone, kŕčovito ju drží oboma rukami a hlasno vzlyká. Deti rozostavené v polkruhu majú sklonené hlavy a takisto hlasno vzlykajú. Pes vtiahol kýpeť chvosta medzi nohy.
Iba Juraj Gelinger sa pokúša o úsmev.
"Vieš, Jolana, bolo to znamenie Pána, keď si včera podvečer stratila snubný prsteň. Od tej chvíle, ako som zbadal, že ho nemáš, som vedel, že sa moja cesta končí. Nie. Nie, nič ti nevyčítam. Bolo to znamenie. Bola si mi dobrou ženou, najlepšou... aj vy, deti, ste mi boli najlepšími deťmi... som šťastný... zomieram šťastný." Ešte raz kyslo zapáchol Jurajov dych.
Pes si sadol na zadné laby, dvihol dohora hlavu a hlasno ťahavo zavyl.
Q Q Q
Sliepka začula psa. Pootočila za zvukom na okamih hlavu. Keď ju vrátila nazad, stihla trocha povyletieť. Predná náprava Avie ju zasiahla pod zobákom a bleskove jej zlámala väzy. Sliepku odhodilo doprava dopredu. O zlomok sekundy na to prešlo po jej reflexne sa trasúcom tele predné koleso. Polámalo jej všetky kosti, ich ostré úlomky potrhali väčšinu svalstva, prederavili pokožku a trčali spod červeného peria.
Q Q Q
Jolana si tesne pred tým, ako vošla pred polhodinou do miestnosti, prikázala jedinú myšlienku:
"Ach, jaj, Juraj môj, jaj."
Po celý čas sa jej urputne držala. Ona bola jej svetlom, jej majákom, ktorý ju chránil pred zradnými útesmi nerozvážnosti.
Pes opäť zavyl.
Jolana sa prudko postavila. Držiac v jednej ruke misku, v druhej strojček, kráča bez slova k dverám. Tesne pred nimi sa zastavuje, otvára ich dokorán a čaká, kým deti vyjdú von.
Pes vyje tretíkrát.
Jolana kladie misku aj strojček na stôl, rozvážne kráča ku psovi. Urobí pravou nohou mohutný náprah a z celej sily kope psa do lesknúcich sa gúľ. Potom ide chvatne k bukasovej obývacej stene, odomyká zásuvku so spodnou bielizňou a vyberá spod nej obálku so štyrmi päťtisíckorunáčkami a poukazom na dvojtýždňovú dovolenku na ostrove Krk. Peniaze narýchlo vybrala a dovolenku zaplatila ešte včera, hneď potom, ako nakŕmila sliepky.
Jolana dvíha k očiam ľavú ruku a hľadí na biely pásik na svojom prstenníku.
Q Q Q
Po zvyškoch sliepky prešlo aj zadné koleso. Tlak rozmliaždil a roztrhol žalúdok.
Q Q Q
Jolana sa pozerá smerom k mŕtvemu manželovi.
"Dúfam, že si konečne poriadne zaje... S dvomi odrazu, ty svätý inšpektor," chce povedať, ale na poslednú chvíľu sa zháči. Bez slova vkladá obálku do modlitebnej knižky, prekračuje kňučiaceho psa a vychádza z miestnosti.
Q Q Q
Na okraji cesty ležia červené zvyšky sliepky. Uprostred nich žiari v zlatých odbleskoch snubný prsteň ako maják.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka .
Autor poviedky Karol D. Horváth sa narodil 15. februára 1961 v Bratislave. Po štúdiách na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove pracoval ako pastier oviec, pomocný stavebný robotník, učiteľ ZŠ a ZUŠ, tajomník MNV, šéfredaktor súkromného rádia, produkčný bábkového divadla, redaktor Slovenského rozhlasu v Bratislave, copywriter reklamnej agentúry, stály aj hosťujúci dramaturg viacerých divadiel a momentálne pracuje ako redaktor. Je autorom viacerých divadelných hier a dramatizácií. Vlani zvíťazil s poviedkou Absolútny sluch v literárnej súťaži Poviedka 2004 (získal 2. miesto, prvé nebolo udelené) a pripravuje na vydanie svoju debutovú zbierku poviedok. Krátke prózy publikoval v denníkoch SME, Pravda, v časopise Vlna, internetovom magazíne Amnezia.sk a v rakúskom časopise Klub. Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz.
Autor ilustrácie Bohdan Hostiňák sa narodil v roku 1968 vo Svidníku. Študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach a v roku 1997 ukončil štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobí ako pedagóg. Okrem mnohých samostatných i kolektívnych výstav na Slovensku vystavoval aj v New Yorku, Prahe, Opave, Šternberku, Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Leverkusene, Duisburgu, Varšave, Bukurešti a vo Viedni.
FOTO
