Na Kolibe halušky neoslnia

Kedysi bola odpoveď na otázku, kam pozvať hostí zo Západu na večeru, jednoduchá. Na Kolibu do Koliby. Drevená koliba s ovčími kožušinami na stenách, drevené lavice s kožušinou pod zadkom a za chrbtom, stoličky s tkanými koberčekmi, tlmené svetlo, úslužná obsluha, slovenské špeciality, dobrá kuchyňa.

Dnes sa odpoveď hľadá ťažšie. Možností je viac a Koliba je iná, hoci interiér sa nezmenil. Kuchyňa už neočarí a s personálom je to podobné. Oboje je síce štandardné, ale nič viac.

Jedálny lístok je síce pomerne bohatý, ale jedlá sú chuti skôr nevýraznej. Za lahôdku sa dá považovať aj fazuľová polievka s rezancami, ak je poctivá. V tej, čo ponúkajú na Kolibe, je síce aj fazuľa, aj rezanec sa nájde, ale okrem toho v nej cítiť aj to, že hustá nie je ani tak od vyvarenej zeleniny a mäsa, ako skôr od rôznych náhrad. Inak je to s českou cibulačkou – tá je poctivá a chutí výborne. Takže na polievky je to 1:1.

Na pstruhovi v mandľovom obale je najlepší ten obal. Na rybe je síce ťažko niečo pokaziť, ale Koliba tak ako väčšina slovenských reštaurácií siaha po pstruhoch mrazených. Cítiť to. Typická slovenská, a teda aj kolibová špecialita – bryndzové halušky – neoslní. Cudzincovi, ktorý ich konzumuje prvý raz, to môže byť jedno. Porovnávať nemá s čím, akurát si môže pomyslieť, čo na nich tí Slováci vidia. Ten, kto ich pozná, zistí, že sú mierne rozvarené (ale môže to byť aj tak, že len kuchár nemal dobrý deň).

Takže na hlavné jedlá 2:0.

Pivo je len fľaškové.

Možno ešte vziať hostí zo Západu, ktorým sa chcete predviesť, na Kolibu? Možno. Možno to funguje úplne inak, ak práve nehovoríte po slovensky. (szm)