BRATISLAVA. “Bratislava? Pre mňa je stredom sveta. Vsiakla do mňa a stala sa mojou súčasťou – prostredníctvom mojich predkov, ktorí tu žili po celé generácie, a aj prostredníctvom seba samého, lebo tu som sa naučil vnímať svet. Samozrejme, dispozične Bratislava nie je predurčená byť centrom, skôr križovatkou.
Tu sa stretávajú nížina s pohorím, Dunaj s hradom, sever s juhom, východ so západom, maďarský, nemecký a slovenský jazyk, kultúra, náboženstvá a svetonázory. Bratislava je všetkým, len nie prostredím chudobným na podnety,“ odpovedal Mihály Brogyányi na otázku čo pre neho znamená Bratislava.
Príbeh rodiny M. Brogyányho je jedným z deviatich prezentovaných na výstave My sme starí Prešporáci, ktorým občianske združenie Bratislavské rožky, ktoré sa venuje histórii Bratislavy, oslavuje svoju desaťročnicu.
Za toto obdobie sa s nimi o rodinné pozostalosti podelila už približne tridsiatka prešporáckych rodín. Tak sa do ich zbierok dostali neraz výnimočné dokumenty – dobové fotografie a rodinné príbehy – ktoré sa tak stali verejným bohatstvom zachovaných aj pre nasledujúce generácie.
„Z tejto spolupráce sa neskôr zrodili blízke pracovné vzťahy aj priateľstvá. Mnohí z darcov sú dnes členmi a spolupracovníkmi OZ Bratislavské rožky,“ hovorí Sándor Papp z Bratislavských rožkoch.
Svojimi aktívnymi väzbami na Bratislavu a rodinnou pozostalosťou reprezentujú tunajšiu mnohonárodnostnú tradíciu a prispievajú k opätovne sa prebúdzajúcemu bratislavskému lokálpatriotizmu.
Jednotlivé príbehy rodín vyberali na výstavu tak, aby zaujali nielen fotografiami, ale aj svojimi osudmi a taktiež aby tu boli prezentované všetky národnosti, ktoré v minulosti v Bratislave žili, teda slovenskú, maďarskú aj nemeckú.
Väčšina fotografií prezentovaných na výstave ešte nebola nikde publikovaná. Ponúkajú tak nielen nakuknutie do pôvodných prešporáckych domácností, ale aj pohľady na miesta, ktoré už dávno neexistujú.
Nájdu sa medzi nimi aj fotografie veslárskeho či atletického klubu, návštevy cisára Františka Jozefa v Prešporku alebo fotografia z kurzu varenia v dievčenskej škole ma Dunajskej ulici.
„Koncepcia výstavy je prezentovať ich vzťah k mestu spolu s výberom najkrajších a najzaujímavejších fotografií z ich rodinných albumov,“ hovorí Sándor Papp.
Jeden z príbehov, ktorý S. Pappa zaujal najviac je príbeh rodiny Petra Janovičku. Pochádza zo starej nemecko-maďarskej bratislavskej rodiny aj veľkým lokálpatriotom hľadajúcim svoje korene. Spolu so strýkom Robertom Hofrichterom vydali knihu Z Prešporku do Soľnohradu o dejinách Bratislavy a oblasti bývalého Rakúsko-Uhorska na území medzi Bratislavou a Salzburgom.
Vo svojom vyznaní Janoviček píše, že byť Prešporákom pre neho znamená byť tolerantným.
„Na území mesta, ktoré v minulosti bolo mnohonárodnostné a multijazyčné, nemajú neznášanlivosť či nacionalizmus čo hľadať," hovorí. Dodáva však, že podľa neho nemá zmysel hľadieť do minulosti a hľadať, kto je „skutočným“ Prešporákom, s rodinnými väzbami na mesto siahajúcimi hlboko do histórie. "Pre mňa je pravým Prešporákom dnešnej doby každý, kto tu žije, pracuje, má rád toto mesto a drží sa hodnôt tolerancie, ktorá bola pre minulosť Bratislavy taká dôležitá, “ vyjadril sa.
List Sándora Petőfiho aj recept na Zeppelin
Na výstave sú prezentované aj také vzácnosti ako list Sándora Petőfiho z roku 1844. Napísal ho svojmu najlepšiemu kamarátovi z Prešporka Karolovi Smarjaymu, predkovi Zoltána Samarjayho.
„Pán Samarjay nám daroval aj rodinné denníky,“ hovorí Papp a dodáva, že jeho rodina patrila medzi tie, ktoré po druhej svetovej vojne vysídlili do Petržalky.
Vystavená je aj fotografia čokoládových parašutistov, čo bol špeciálny zákusok k majstrovstvám sveta v parašutizme v Bratislave v roku 1958.
čokoládoví parašutisti, špeciálny zákusok k majstrovstvám sveta v parašutizme, ktoé sa konali v Bratislave v oku 1958. (zdroj: OZ Bratislavské rožky)Je tu aj recept na zákusok Zeppelin z ručne písaného receptára Viliama Leviusa, starého otca Marty Sovincovej. V Bratislave založil cukráreň Levius, a ako spomína Marta Sovincová, vo výkladoch ponúkala zmrzlinu, Gefrorenes aj fagylat.
„Keď sa nášho deda Viliama pri sčítaní obyvateľstva v roku 1930 opýtali, akej je národnosti, povedal: ‘Ich bin ein Pressburger‘,“ píše M. Sovincová vo svojom vyznaní a dodáva, že pre ňu je práve trojjazyčnosť charakteristická pre Prešpurákov.
Medzi rodinnými fotografiami Brogyányiovcov je aj ateliérová fotografia husárskeho dôstojníka v parádnej uniforme s manželskou a dcérkou z roku asi 1865. Mihály Brogyányi predpokladá, že dôstojník je brat jeho prapradeda.
Husársky dôstojník v parádnej uniforme s manželskou a dcérkou z roku asi 1865. (zdroj: OZ Bratislavské rožky)Má kufor plný takýchto záberov. „Moji starí rodičia keď sedeli nad týmito fotografiami, tak vedeli o každom porozprávať, aj o takých, ktorí zomreli ešte pred tým, ako sa narodili, lebo tieto fotografie sa dedili z generácie na generáciu. Dnes sa už nemám koho spýtať.“
Sám býva v dome, v ktorom žili aj jeho predkovia a ktorého historické fotografie sú na výstave.
„Tieto stromy sa doteraz nachádzajú v záhrade,“ ukazuje na historickú fotografiu. Kedysi ich záhrada siahala od Štefánikovej ulice až po Slavín a jeho praprarodičia mali v blízkosti domu ešte rodinné hospodárstvo s chlievmi so sviňami či ľadovňu. V zime do nej nanosili niekoľko povozov ľadu z Dunaja, ktorý vydržal takmer celý rok. Slúžila na uskladnenie mäsa a iných potravín.
Korona výstavu oddialila
Samotnú výstavu plánovali otvoriť už v októbri, ale druhá vlna pandémie koronavírusu výstavu odsunula.
V lete sa záujemcovia môžu tešiť na výstavu o Starej tržnici, ktorá si tento rok pripomína 111. výročie svojho založenia a všeobecne o trhoch v Bratislave. Bude sa konať, ako ináč, pred Starou tržnicou.
Ďalšou bude výstava o putovaní historických sôch po Bratislave, napríklad o sochách Johanna Nepomuka Hummela či Sándora Petőfiho.
