fortifikačného systému na pravom brehu Dunaja, lepšie známeho ako Limes romanus.
Mestá bez cintorínov
Rimania nesmeli vo svojich mestách budovať žiadne cintoríny. Svojich zosnulých museli spopolňovať alebo ukladať do kostrových hrobov iba "extra muros", teda mimo hradieb mesta. Tak im to prikazoval jeden z chýrneho Zákona dvanástich dosiek, kde bolo prikázané: Mŕtveho človeka v meste nepochovávaj ani nespaľuj!
Rimania však mali svojich zosnulých vo veľkej úcte, preto pre nich našli miesta posledného odpočinku po oboch stranách ciest, vedúcich k príslušnému burgusu či castelu, kde bývali. Bolo pritom jedno, či používali spopolňovací, či kostrový rítus. Rozdiel bol iba v tom, že mŕtvych spopolňovali na mieste ich budúceho odpočinku v priehlbine, ktorú potom zasypali hlinou. Kostrové hroby boli buď jednoducho vykopané jamy, niekedy v spodnej časti vydrevené, alebo vymurované buď tehlami, alebo maltou spájanými skalami.
Pamätníky s nápismi
Nad hrobom stavali vždy pamätník. Bohatší vo forme honosných architektúr (v Gerulate sa nezachoval ani jediný), chudobnejší vo forme rôznych náhrobných dosák - stél. Ako pri spomínaných architektúrach, tak i na stélach nikdy nesmel chýbať čo najdlhší nápis, predovšetkým s údajmi o zosnulom. Kým bol, čím sa za svojho života zaoberal, v čom vynikal, kto boli jeho rodičia, deti, príbuzní, ale i otroci. Miesta posledného odpočinku boli vždy považované za posvätné, a tak na nich nesmel nikto nikdy niečo kopať, stavať, ale ani kradnúť a podobne.
Každý pocestný, ktorý po takejto ulici prechádzal, sa pri každom hrobe zastavoval a nahlas čítal každý nápis. Tým ako by sa so zosnulým rozprával, veď nápisy neboli vytesané pre mŕtvych, ale pre živých.
V samotnej Gerulate našli archeológovia mnoho takýchto náhrobných stél s nápismi, žiaľ veľmi veľká časť ich textu bola poškodená alebo takmer úplne zničená. Keď na týchto miestach stavali nové objekty, kamenné stély zabudovali do stien novobudovaných stavieb. Bolo to najmä pre nedostatok stavebného kameňa a pre nemožnosť výroby tehál v blízkom okolí.
Autor: IGOR JANOTA
