Historik Juraj Šedivý z katedry archívnictva a pomocných vied historických Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, sa stredovekej písomnej kultúre – najmä epigrafii, vede o historických nápisoch venuje už asi 15 rokov.
Prečo ste sa začali venovať historickým nápisom?
Grafity nie sú vynález moderných čias Čítajte Na epigrafii sa mi páči, že ide o prepojenie teoretickej vedy a praktickej práce v teréne. Prechádzate kostoly či rozpadnuté kaštiele, hľadáte v kryptách alebo na povalách cirkevných stavieb zvyšky ledva viditeľných nápisov.
A láka ma na tom najmä to, že ešte stále môžete objaviť niečo nové. Je to tak trochu práca Indiana Jonesa, ktorý bol mojím detským hrdinom.
Prečo sme sa tejto disciplíne na Slovensku doposiaľ nevenovali?
Epigrafia je tak trochu Popoluškou našich historických disciplín. V 20. storočí síce vyšli štyri knihy o našich antických nápisoch, ale o stredovekých či mladších len jedna špecializovaná štúdia.
Dôvodov je viac. Epigrafia sa na našich univerzitách neprednášala a navyše potreba chodiť do terénu predpokladá buď čas alebo financie, ideálne oboje. Navyše systematická dokumentácia si vyžaduje zhotovenie tisícok záberov, čo sa pred presadením sa digitálnej fotografie takmer nedalo zaplatiť.
Čo všetko sa dá vyčítať z historických nápisov?
Historické pramene sa zachovali v troch základných podobách – ako knihy, úradné písomnosti, najmä listiny, a nápisy. Pre porovnanie – zo stredoveku sa nám zachovalo asi 400 až 500 kníh s vzťahom k územiu dnešného Slovenska, asi 35-tisíc listín a okolo dvoch tisíc stredovekých nápisov.
Kým knihy sú odrazom duchovného sveta zopár intelektuálov, zväčša kňazov, a listiny ilustrujú vzdelanosť nemnohých notárov, tak nápisy boli určené verejnosti a vypovedajú najviac o všeobecnej vzdelanosti u nás.
Ktoré svoje doterajšie objavy pokladáte za najzaujímavejšie či najhodnotnejšie?
