 "Určite existuje niečo alebo niekto, kto všetko vidí a pamätá si, a raz nám pošle účet," tvrdí k hre Zámka škripí, ktorá mala počas víkendu premiéru v Divadle a.ha, režisér Štefan Korenči. Príbeh o láske a zodpovednosti za svoje činy má druhú reprízu v piatok 20. mája. |
"Čo je väzenie?" pýta sa Tobor (Peter Kočiš), zrazený na kolená svojou životnou situáciou. Odsedel si osem rokov za vraždu a po návrate túžil nájsť pri manželke Liane (Dagmar Bajnoková) a synovi Enadovi (Martin/Peter Gregušovci) pokoj. Potvrdzuje sa mu však pôvodné podozrenie, že manželka má milenca, ktorým je jeho švagor Pag (Milan Bahul). Tobor nielenže zabil nevinného muža, ale 'stráca' aj syna, lebo ani ten nie je jeho.
Celý svet je opäť vyvrátený na ruby. Bola skutočným väzením malá cela alebo je ním skôr "väzenie vo svete"? V tomto veľkom väzení nie je poriadok, len nenávisť a nepriateľstvo. Žiť ďalej sa preto neoplatí.
Režisér Štefan Korenči siahol v hre Vladimíra Hurbana Vladimírova Zámka škripí po šperku slovenskej dramatiky, a tak sa v Divadle a.ha opäť odvíja staronový príbeh o láske a vine. Kto v ňom však skutočne miluje a kto je vinný? "Divák sám zváži, kto nesie vinu," hovorí režisér. "Hru som si vybral pre ústrednú tému svedomia a klasický milenecký trojuholník, no ozvláštnený postavou, ktorá celej situácii dáva širší, filozofický rozmer."
Touto postavou je živé, prehovárajúce svedomie (Anton Korenči), ozývajúce sa nielen v Toborovej duši, ale aj v srdci Liany a Paga. "Je to kolektívne svedomie, oko, ktoré všetko vidí a predvída. Upozorňuje, že by sme mali predvídať následky svojich činov," dodáva Štefan Korenči.
Oproti pôvodnej hre, ktorú VHV - ako Vladimíra Hurbana Vladimírova zvykli prezývať - napísal v roku 1941, prešiel scenár výraznými zmenami. Z pôvodných 60 strán sa skrátil na 30 a z ôsmich postáv zostalo päť. Naštudovanie ubralo postavám na veku a viac vysunulo do popredia erotickú stránku deja, takže hra je nevhodná pre deti do 15 rokov. Erotika silnejšie pôsobí aj preto, lebo sa vďaka komorným priestorom divadla odohráva divákom takmer "na dosah". Podľa režiséra sa však pre chúlostivé scény podarilo nájsť správnu mieru.
VHV bol synom Vladimíra Hurbana, evanjelického farára v Starej Pazove, jeho matkou bola dcéra Jána Štúra, Ľudovítovho brata. On sám bol farárom, preto je na danú dobu odvážna téma hry prekvapujúca a svetlo sveta uzrela až 32 rokov po napísaní. Pre VHV bola však otázka viny nevernej manželky a jej milenca, napriek ich veľkej a roky trvajúcej láske, oveľa zrejmejšia.
V závere hry prinesie Enad otcovi lano, na ktoré sa on chce obesiť. Syn nič netuší, v druhej ruke stíska vzácnu čokoládu a s nevinnou radosťou sa do nej púšťa. Na scéne zostáva len matka so svojím milencom, Enadovým skutočným otcom. Nemo hľadia na syna a ich "vinnej láske" akoby sa konečne vrátil zrak.
Zámka škripí je posledným dramatickým dielom Vladimíra Hurbana Vladimírova, plným vášní aj jemných emócií. V hre sa okrem talentu odráža autorova sčítanosť a znalosti modernej scénickej dramatiky. Hra aj dnes predstavuje nadčasovú kvalitu, ktorú sa oplatí vidieť.
FOTO - ARCHÍV DIVADLA
