SME
Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Jana Krajčovičová Vypraté, vyžehlené

Popoludnie pri pive, pri dyme... Dnes mi to stále chodí po rozume. Srečko Kosovel bol taký nadčasový, určite netušil, že mu niekto o sto rokov bude tak rozumieť. Ten niekto nie som ja, ale je úžasné, že sa o ňom vôbec dozvedám.

Michal Czinege: Titani (2003, akryl na plátne, 150 x 175 cm).

V Stoke zas hrajú Živé kvety - streliť sa do spánku, zalapať po vánku, odletieť k slnku... Ako sa s tým dnes stotožňujem.

Je tu aj dym, aj smrad, aj pivo - patrí to k tomu a ja som len pozorovateľ. Pitie pre celý stôl - 84 korún, skvelá krčma!

- Moja, víš, kdo sem já? - ozvú sa mi za chrbtom vlhké ústa. Fuj. Utieram sa, ešteže mám vlasy.

- Ariely céra? - pristávam na hru. Taký starý vtip.

Aj by sme si štrngli, ale poháre sú z plastu, a tak sa aspoň zatvárim potešene. Nepretvaruj sa, radí mi tá druhá vo mne. Jasné, že to nik nepočuje, iba ja.

O čom je takýto život? Atmosféra je hustá. Asi aj ja som hustá. Po dlhom čase opäť fajčím. A to je len začiatok. Bojím sa svojho bláznivého ja.

Vychádzajú mi blbé karty. Vraj smrť, ale nie vo význame fyzického zániku. Umývam si dôkladne ruky. Umývam si nad všetkým ruky. Všetko sa serie. Je to vraj nový začiatok a tak. Bla, bla, bla... Nechcem nový začiatok. Chcem späť svoj starý život. Kto už je dnes pripravený na všetko?

- Ja som stará škola - vravíš, no viem si to predstaviť. Nakrájať natenko.

- Jánošík? Zarezať a vyškvariť!

Bože, kto len vymýšľa takéto nezmysly.

Ani to nebolí, byť chvíľu niekým iným.

- Nezabudni mi naliať, - vravím, hoci nikto nenalieva, iba sa chodí k pultu po ďalšiu rundu.

- Kde sú vrany v lete? - už som to študovala v Tescu v jednej encyklopédii. Nikto to nevie.

Pamätáš sa na ten prázdny byt a malé vodné korytnačky? Potom zdochli.

Vraj netreba žiť minulosťou, ale ja to asi neviem. Veď to vlastne ešte ani nie je minulosť.

- Zalapať po vánku.

- Zobuď sa, - vraví mi niekto a prikladá prsty na studené čelo, ale ja som hore, - hore som, sakra...

Vraj, netreba sa báť, treba sa nebáť - spievajú. Asi to nie je môj najlepší večer. Bože a ten smrad...

Ako dieťa som si vždy v nedeľu myslela, že vypukne vojna. Vážne, je to pravda. A raz som išla po meste a na stene bolo napísané detským písmom - cesta za úsmevom detských očí. Fakt by som, chcela vidieť to decko, čo toto napísalo. Asi bolo choré. Troška na hlavičku. Veď decká nepíšu také vzletné myšlienky na stenu. Ešte tak do slohového zošita. Na stenu napíšu trebárs - JANO JE BUZERANT. Inak, dodnes tam je ten nápis.

Opäť je pri mne nejaká hlava. Celkom pekná, čierna s oranžovými očami. Oranžová je teraz v móde.

Asi mám nízky tlak. A neznášam oberať orechy. Na všetko treba motiváciu. Nakoniec všetko aj tak zje niekto iný. Čo zje? Zožerie!

Mám rada apríl. Zima je mŕtva, aj ja si tak akosi pripadám. Niekto mi vravel, že jar prináša plané nádeje.

Chcela by som mať psa. Ako ten istý niekto povedal - lásku za peniaze - ale nemám čas. Na kosť by vychudol a zdochol, kým by som prišla domov.

Asi nerozumiem vždy všetkému, čo hovorím. To nič, slová sú len plášť. Ani to nie je celkom zo mňa. Vyšlo to už recyklované. Všetko sa nejako zužitkuje.

Začína ma bolieť hlava.

Každého bolieva hlava. Je to spravodlivé.

- Nečmáraj, štrngni si, - berú mi môj pokrkvaný popísaný papier. Medzitým nám vymenili poháre. Tieto sú z hrubého skla, ako popolníky. Teda štrngáme. Večery sú trpkosladké.

- Pozri, ako nám zničili cigarety, vraj fajčiari zomierajú mladí...

Vidím ten hnusný nápis.

- Ja si ich doma prekladám. Mám ešte jednu zachránenú škatuľku.

Všetko je husto dymovo jagavé.

- Ty si nevidela Mrázika? Ty, si nevidela Mrázika??

- Jasné, že som ho videla, ale so zlým dabingom, - beriem si späť papier. Ktosi prichádza ako posol, - daj si víno.

- Nechcem.

- Daj si.

- Tak daj.

Letargia. Možno príde aj ráno. Možno prídem až ráno. A potom osemdesiat sklápačiek, parfum a kostým do práce. Kto by už hľadal túto noc.

Nezabudni nezabudnúť. Nikto nevie, ako to vlastne je.

- Víš, kdo sem já?

Ten svit v očiach, bože, opäť je tu.

- Čo ti je? Čo ti je? - usmieva sa široko.

- Úplne trápne, mám zlomené srdce, - po prvý raz to skúšam povedať nahlas. Viem, že môžem. V tom hluku to aj tak nikto nepočuje. Ako dobre.

Ľudia už dávno prestali čítať Malého princa. Inak by sa také veci určite nestávali.

Zasa ma ktosi drgá do pleca - Poslyš, vy Slováci máte takové srandovní slovo, že cincúr...

Opäť modrodymový smiech.

- Vôbec netuším, čo je cincúr.

- Jak tó? - naťahuje slová, - přece rampouch.

- Aha, cencúľ.

Vyzerá to, že moja čeština je lepšia ako jeho slovenčina.

Odkiaľsi priletela tučná mucha. Vypásla sa na cigaretovom dyme. Mucha v decembri, fuj.

- Počkaj, ja ju chytím. Uvidíš pokus.

To naozaj môže napadnúť len chlapov.

- Netop ju, škoda toho piva.

- Počkaj, uvidíš, už sa nehýbe. Vidíš, je dôkladne utopená. Teraz ju dám do popolníka.

Mucha je zrazu populárna. Všetky oči ju sledujú.

- Klepte na ňu. Musí byť celá zakrytá horúcim popolom.

Napätie, čo bude, veď je mŕtva.

- Hýbe nohami, normálne sa vyhrabala z popola!

Ako Fénix. Ktovie, či to funguje aj s ľuďmi. Ale s muchami to funguje. Fakt. Vyskúšajte. Že by bol popol životabudič?

- A ako sa má Peter? - hlas sa prihovára priamo mne. Žiadne muchy ani cencúle, ale Peter. Pri tomto mene mnou prechádzajú blesky a elektrické hady.

Odkladám pohár - hm.

- Ani neviem, - usmievam sa. Ja sa asi vážne usmievam! Víchrica, ktorú vidím iba ja.

Keď som mala pätnásť, napísala som si do denníka - pozdvihnime tváre k slnku a uzrime pravdu, ktorá sa skrýva v našich snoch. Bola som veľmi hrdá, že som to vymyslela. Len čo som tým vlastne chcela povedať. A kto si už dnes píše denník.

Opäť sa nezapájam. Píšem si sama pre seba, vôbec neprekáža, že mi nikto nič nevydá. Čítala som veľa tých vecí vydaných - ako niekto môže použiť slovo chľast? Veď tak už dnes nikto nehovorí. Jazyk sa vyvíja, vážení - toto si pamätám ešte zo školy.

Vstávam od stola - idem už domov.

- Nechoď ešte, - podávajú mi pohár, - daj si korbáče.

Vyzerajú ako zvädnuté - nechcem jesť.

- Tak pi.

Asi mi bude vonku zima. Som len naľahko. Odmietam zobrať na vedomie, že je december. Odmietam zobrať na vedomie veľa vecí. Asi ma v detstve málo bili. Pamätám si len jednu facku, ale keď niekomu namočíte všetky štetce do Kanagonu? Navyše, keď je to váš otec.

Hlúpe takto sedieť v krčme. Najradšej by som už bola doma, ale bojím sa, že sa tam ešte stále niekto balí. Jasné, uhádli ste. Tie hady a blesky.

- Pamätáš sa ešte na mňa? - zasa sa mi niekto prihovára. Žena nemôže sedieť v krčme iba tak.

- No tak, poznáš ma? - oči má úplne meravé a kalné a golier celý poprášený od lupín.

Seboroická dermatitída, napadá mi. Veď kto už dnes má lupiny.

Odťahujem sa od neho.

- Poznám, - prikyvujem, - prepáč, hrozne smrdíš od piva.

Vôbec nepočúva, čo mu vravím, dôverne sa nakláňa ku mne a šepká - tu máš moju vizitku. Teraz mám výborný flek. Ozvi sa, keď budeš niečo potrebovať.

Je mi na vracanie z toho žalúdočného pachu, ale vizitku odkladám. Človek najviac vecí vybaví práve v krčme.

Vstávam - počujte, ja už vážne idem.

- Seď.

- Idem.

- Seď.

- Idem teda ešte na záchod.

Pobudnem tam trocha dlhšie a prečítam si dvere. Ľudia popíšu všeličo. Napríklad - ich bin Maria und du? A pod tým - dubis piča.

Keď vychádzam, zbadám môjho spolusediaceho.

- Počkaj, počkaj, - objíma ma a tlačí do úzkej chodbičky. Oprie ma o stenu.

- Nechaj, - odtláčam ho. Na bruchu mám určite odtlačok jeho penisu.

- Čo to robíš? - pýtam sa hlúpo, viem predsa veľmi dobre, čo robí.

- Prekvapenie, - dýcha mi do ucha - poď ku mne.

- Ty si úchylák, - vravím, ale na počudovanie zvažujem túto možnosť. Bojím sa návratu do prázdneho bytu. Funguje liečba sexom? Keby som tak mohla teraz zavrieť oči a zobudiť sa o päť rokov. O päť? To už budem mať... Hm. Stačí o dva.

- Na čo myslíš? - pýta sa a pchá mi ruky pod rolák.

Nevravím nič. Moje terajšie telo je neidentické s mojím pôvodným telom. Toto je hluché a slepé. Beriem to len ako teplo a energiu. Romantika pri záchodoch.

- Poď ku mne, - nalieha, - urobíme si stejky.

- Nemôžem jesť uprostred noci, - vravím a neviem si spomenúť, čo a kedy som naposledy jedla.

- Ty máš fakt doma stejky?

- Fakt. Mám ich naložené už odvčera.

Váham. Všimol si to a považuje túto partiu za vyhratú. Zavriem oči.

Určite bude hľadať kľúče a potom budú na chodbe maličké papučky. Budeme to robiť v manželskej posteli?

- Nejdem s tebou, idem domov.

Vyzerá tak prekvapene, že ani neprotestuje.

- A stejky?

Určite ich naložila tvoja žena, pomyslím si a nahlas poviem iba - inokedy.

Zima vonku je svetielkujúco mrazivá, taká, keď sa dá nadýchnuť len do štvrtky pľúc. Dýcham ako o život. Čo keď sa mi to podarí až do polovice? Tak potom... Nestihnem si rozmyslieť, čo sa mi splní. Rozkašlem sa a do očí mi vbehnú slzy. Presne takýto vzduch býval, keď sme sa ako malí prechádzali s otcom po Sibírskej. Na konci prechádzky vytiahol plechovú škatuľku s červeným nápisom Dorette a mne aj bratovi dal do úst malý hnedý cukrík. Bol hnusný a vyzeral ako posekané pneumatiky, ale malo to atmosféru.

Obraciam sa, zastalo pri mne auto. Že by niekto známy? Nevidím v tej tme, ale niečo mi ukazuje, tak pristúpim bližšie. Už ho zreteľne vidím. Nie, nie je to nikto známy.

- Za koľko by ste? - otázka odvisla vo vzduchu ako ten papierový pajác, ktorý sa hýbe, keď mu potiahnete šnúrku medzi nohami.

On snáď žartuje - nemôžem uveriť v absurdnosť tejto situácie. Pripadám si ako zhypnotizovaná žaba. Zdá sa mi, že už celú večnosť stojím a pozerám na toho chlapa. Tak toto raz niekomu porozprávam. Nemôžem sa ubrániť, vybuchnem a začnem sa smiať.

- Niečo som...? - odkašliava si, aby zakryl rozpaky, - vy asi nie ste... prepáčte... prepáčte.

- Začne upratovať predné sedadlo. Dozadu prehadzuje mapy, dáždnik a plechovky koly.

- Poďte, zaveziem vás domov.

Ešte sa smejem a nasadám, ja vážne nasadám do auta s úplne cudzím chlapom. Asi nie som celkom v poriadku.

Mlčíme celú cestu. Pozerám pred seba, aby si predsa len nemyslel, že mám záujem.

Skutočne ma vyloží pred mojím domom. Teda, nie je to presne pred mojím domom, nepoviem mu predsa presnú adresu. Vidím odtiaľto do môjho okna. Svieti sa. Ryby si zažali a teraz ma pokojne čakajú v akváriu. Z celej sily sa nadýchnem toho vzduchu. No povedzte, nemá to atmosféru?

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Jana Krajčovičová sa narodila 13. januára 1961 v Litoměřicích, žije v Bratislave, pracuje v Slovenskom rozhlase ako hudobná redaktorka. Časopisecky začala publikovať v osemdesiatych rokoch. V tom čase profesionálne hrala so skupinou Madam. Už 12 rokov spolupracuje so speváčkou Soňou Horňákovou ako hráčka na klávesové nástroje a gitaru v jej skupine S. H. Band.

Poviedka Vypraté, vyžehlené získala prémiu v 9. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2005 TIPOS. Zborník najlepších prác tejto súťaže vyjde o týždeň a bude pokrstený vo štvrtok 19. mája 2005 o 18. hodine v bratislavskom divadle Astorka Korzo.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Päť chýb pri zateplení strechy
  6. Vitajte v postapokalyptickom svete
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  2. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  3. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  5. Úprava osobného motorového vozidla
  6. Important information for Brazilians living in Slovakia
  7. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  8. Vitajte v postapokalyptickom svete
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 22 646
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 166
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 967
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 633
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 858
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 879
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 572
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 479
  9. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 260
  10. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 247
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu