Nebýva zvykom písať o koncertoch pre 50 ľudí. Bratislavská klubová scéna ponúka síce kvalitné, ale často stereotypné vystúpenia interpretov na báze prídeme, odohráme, zabavíme (sa), zabalíme. Iba zriedka prichádzajú nové impulzy okorenené neštylizovaným verbálnym prejavom. Prevažne sa tak stáva vtedy, ak ide o menej známeho interpreta.
S menom Jana Ondrejková (Čmelka) som sa prvýkrát stretol asi pred trištvrte rokom, keď mi priateľka pustila jej CD Na malom ranči. Hlasový fond Ondrejkovej mi vtedy nápadne pripomínal Dolores Ó Riordan z Cranberries. Hudba i prejav však boli iné, aj keď „niečo“ írske (v archaickom zmysle slova) nemožno v celkovom hudobnom prejave poprieť. Skladby zväčša pôsobia tajomne až mysticky. S nádychom túžob, utrpenia, dravosti po živote. A presne taký bol jej januárový dvojhodinový! recitál v Klube Čierny Havran.
Ondrejková (medzičasom vystupujúca pod menom Suí Vesan) poskytla vypredanému hľadisku čosi navyše: atmosféru, ktorá vnímavého poslucháča preniesla do obdobia sklonku 60. rokov v USA. V komornom prostredí strácal človek pojem o čase. Komentármi „čo na mysli (a srdci), to na jazyku“, prostým oblečením a častou koordináciou so zvukárom sa mi postupne vynáralo z podvedomia slovo Woodstock 69. Publikum sa však časom svojím vnímaním posunulo (a zďaleka nielen u nás), a tak iba miestami prebehla spätná odozva s adekvátnou reakciou.
Suí Vesan svojím prejavom vyrážala dych či naopak, vyvolávala úsmev. Skladby však boli strhujúce, živelné i keď miestami stereotypné. Záver koncertu bol originálny: náhle pozrela na hodinky s konštatovaním, že je načase skončiť, aby už zbytočne neunavovala. Odohrala vopred prídavok a s divadelnými úklonmi opustila pódium.
Nuž, všetko má svoj začiatok i koniec. Suí Vesan má energie na rozdávanie a tá je mierená do publika. Zdá sa, že si získala stabilný okruh poslucháčov a zostáva dúfať, že na hudobnej scéne nejaký čas pobudne.
ROMAN POPELÁR, autor je historik umenia
