Spiaca krásavica sa prebudila na scéne SND

Piatková prvá a sobotná druhá baletná premiéra Spiacej krásavice v Slovenskom národnom divadle bola, súčasne s odovzdávaním ceny Kvet baletu 2001, určite najprestížnejšou bratislavskou udalosťou večera v oblasti umenia.

Dvaja géniovia, ruský hudobný skladateľ P. I. Čajkovskij a francúzsky choreograf M. Petipa sa symbolicky stretli na našej národnej scéne – dnes to už môžeme povedať – vo vynikajúcom naštudovaní ruského baletného majstra, choreografa Bachrama M. Juldaševa, ktorý navštevoval obe svetoznáme baletné školy, moskovskú aj petrohradskú, a Jozefa Dolinského, hosťujúceho baletného majstra SND.

Bachram Juldašev nemal s tanečníkmi väčšie problémy, pretože v našom balete je výrazný vplyv ruskej baletnej školy. Juldašev je v Bratislave štyri mesiace a naštudovávanie Spiacej krásavice s našimi umelcami bolo pre neho oveľa príjemnejšiou skúsenosťou, ako choreografia fragmentov toho istého diela v Antverpách, kde je baletná scéna formovaná neoklasicistickým repertoárom, čo, ako sa sám vyjadril, „znamenalo veľké problémy“.

Bratislavčania i hostia našej metropoly ováciami ocenili nové, aj keď opätovné predvedenie baletu P. I. Čajkovského. Slovenské národné divadlo balet uviedlo prvýkrát pred šesťdesiatimi rokmi 23. marca 1942, takisto v naštudovaní ruského choreografa Maximilána Fromana. Potom, v roku 1957 dielo naštudoval český choreograf Stanislav Remar a v roku 1968 prvý slovenský choreograf Jozef Zajko, taktiež s použitím fragmentov pôvodnej Petipovej choreografie.

Spiaca krásavica je balet v dvoch dejstvách s prológom, na motívy rozprávky Ch. Perraulta. Od svojho prvého predvedenia 15. januára 1890 na doskách Cárskeho divadla v Petrohrade, ktoré obsadilo všetkých svojich najlepších tanečníkov, sa stretáva s úspechom a stala sa súčasťou repertoáru všetkých väčších divadiel na svete (Sergej Ďagilev uviedol predstavenie v roku 1921 v Londýne), schopných zvládnuť štýlovú a tanečnú náročnosť tohto „Ballet á grand spectacle“ konca 19. storočia.

Dodnes robí pomerne jednoduchý námet „Šípkovej Ruženky“ pútavým predovšetkým hudba P. I. Čajkovského, pričom sa kladú veľké nároky na choreografické a tanečné zvládnutie baletu, ale rovnako na kostýmy a scénu. V piatkovej premiére náročné detaily splynuli v majstrovský celok nielen vďaka skvelým tanečným výkonom Cosminy Zaharie (Princezná), Kvetom baletu oceneného najlepšieho baletného umelca roku 2001 Martina Blahutu (Princ Désiré) a vôbec všetkých tanečníkov večera, ale aj vďaka výkonu Orchestra SND, a invenčnej scéne a kostýmom Jozefa Jelínka.