BRATISLAVA. Výzdoba fasád domov v centre, sochy v parkoch a záhradách, náhrobníky na cintorínoch, plakety či busty slávnych osobností aj obyčajných mešťanov. Je až neuveriteľné, aké monumentálne dielo vytvoril prešporský rodák Alojz Rigele (1879 - 1940), absolvent viedenskej Akadémie výtvarného umenia.
Tento rok si mesto pripomína 140. výročie jeho narodenia a občianske združenie Bratislavské rožky mu preto venovalo samostatnú prednášku.
"Ostal tomuto mestu verný po celý život. Keď sa prejdete ulicami Bratislavy, jeho diela vidíte všade, kam sa pozriete. Svojimi dielami ju skrášľoval a zhodnocoval. Tento sochár sa veľmi pričinil o to, ako Bratislava vyzerala a ešte aj dnes vyzerá," pripomenul Ján Vyhnánek z občianskeho združenia Bratislavské rožky na úvod prednášky.
Kto bol Rigele
„Bol mimoriadne všestranným umelcom, sochárom a výtvarníkom, spoluorganizátorom spoločenského života v rodnom meste a funkcionárom viacerých organizácií,“ povedal Zsolt Lehel, ktorý sa Rigelemu a jeho tvorbe dlhodobo venuje. Je aj autorom knihy Alojz Rigele.
Predkovia úspešného sochára pochádzali zo severného Bavorska. Jeho dedo, Augustin, prišiel v roku 1809 do Prešporka spolu s napoleonským vojskom ako felčiar. Usadil sa tu a pôsobil v podhradí ako mestský lekár. Z jeho štyroch synov v Prešporku ostali dvaja, Augustin a otec úspešného sochára František-Xaver.
"Alojz už ako dieťa, odkedy bol schopný chytiť ceruzku do ruky, kreslil a veľmi skoro začal aj modelovať," povedal Lehel. Na modelovanie používal netradičnú hmotu, šamot, ktorý sa používal na budovanie a opravu pecí.
Pochvala od Fadrusza
Svoju prvú výstavu mal ako desaťročný, keď vo výklade kníhkupectva Karola Stampfa na Michalskej ulici vystavil kópie iných sochárskych prác aj svoje vlastné kompozície.
Vtedy strýko Augustin pochopil, že záujem synovca o umenie je veľmi vážny a poprosil sochára Jána Fadrusza, aby jeho práce posúdil. Vyjadril sa pochvalne a mladíkovi poslal pravý modelovací vosk, stojan a anatomický atlas, ktorý potom Rigelemu slúžil až do konca života.
Výber diel Alojza Rigeleho
- Socha Krista na lekárni u Sv. Salvatora.
- Socha Sv. Alžbety Uhorskej na nádvorí prepoštského paláca.
- Epitaf Petra Pázmánya v katedrále sv. Martina.
- Pamätník mešťanostu Heinricha Justiho v Horskom parku.
- Sochárska výzdoba na priečelí evanjelickej nemocnice na Partizánskej ulici.
- Reliéfy na bývalej radnici v Prievoze.
- Posledným dielom je fontána s dievčaťom a srnkou na Hviezdoslavovom námestí. Samotnú sochu podľa jeho návrhu vytvoril Robert Kühmayer.
Alojzov otec mal však iné predstavy. Chcel mať zo syna učeného človeka a tak ho poslal na gymnázium. Už v druhom ročníku však prepadol z matematiky a proti otcovej vôli sa vydal inou cestou. Stal sa učňom v dielňach dekoratívneho sochára Adolfa Messmera. Podieľal sa na umeleckom dotváraní verejných budov a dostával objednávky aj na portrétovanie mešťanov.
Z tohto obdobia pochádza sochárska výzdoba bývalého sídelného domu firmy Kittler a Gratzl na Šafárikovom námestí, neskôr hotela Krym.
„Všetky sochárske dekorácie vytesal stojac na lešení z kamenných kvádrov zamurovaných priamo do fasády. Vtedy mal šestnásť rokov," povedal Lehel.
Keď mu o päť rokov jeho majster navrhol rovnocenné partnerstvo vo vedení dielne, odmietol a odišiel študovať na Akadémiu výtvarných umení. Úspešne ju v roku 1907 absolvoval a už ako ženatý s dvoma deťmi sa na jeseň toho istého roku vrátil do Prešporka.
Tvoril na Štefánikovej
Rigele najprv tvoril v duchu neobaroka Viktora Tilgnera, akadémiu vo Viedni navštevoval v čase rozkvetu secesie a študijný pobyt v Ríme podporil jeho príklon k talianskej renesancii.
"Z množstva podnetov sa zrodil svojrázne precítený, jemnými rysmi zobrazovaný realizmus. Prevažoval v jeho sochárskej tvorbe, ale nebránil sa ani príležitostným kubisticko-dekoratívnym únikom," píše Lehel v knihe o Rigelem.
V Prešporku nadviazal spoluprácu s kamenárom Karolom Mahrom. Od neho si prenajal časť nádvoria na dnešnej Štefánikovej 41. Tu tvoril až do konca života v roku 1940, hoci mesto mu opakovane sľubovalo pomoc pri budovaní vlastného ateliéru. Drevené priestory, v ktorých mal sochár svoje dielne a skromný ateliér, stoja dodnes.
Keďže zvládal všetky sochárske technológie, robieval sochárske a technické práce aj pre ostatných sochárov v meste. Bol aj vynikajúcim rezbárom.
Alojz Rigele umrel na rakovinu pečene, čo je ochorenie typické nielen pre pijanov, ale aj kamenosochárov. Pochovali ho na Ondrejskom cintoríne.
Jeho tvorba je všade
Za viac ako 40 rokov vytvoril monumentálne dielo. Spolupracoval s architektmi na umeleckom dotváraní budov, tvoril náhrobníky, plakety aj busty.
"Bol vynikajúcim a vyhľadávaným portrétistom," ozrejmil Lehel. V tom období ešte neboli rozšírené fotografické portréty, ale spoločenskou módou boli busty vlastných detí či manželky. Tie tvoril v sadre, často kolorovanej a neskôr ich robil aj do kameňa či odlieval do bronzu. Jednou z ukážok jeho bravúrneho umenia je busta archivára Jána Batku.
"Bol takisto majstrom plytkých reliéfov," ozrejmil Lehel. Jeho reliéfy mali často len niekoľko milimetrov. Jedným z jeho najlepších diel bol pamätný mramorový reliéf cisárovnej Sisi, ktorý sa dnes nachádza na chodbe fary pri Modrom kostolíku. Bol to osobný dar kráľa Františka Jozefa I. miestnej farnosti. Pre prácu na tomto diele sa Rigele vrátil skôr zo študijného pobytu v Ríme.
Pôvodne zdobil Modrý kostolík. Vedenie mesta ho však v roku 1921 prikázalo odstrániť a uschovať s obavami, aby ho nepostihol osud sochy Márie Terézie na dnešnom Štúrovom námestí. Reliéf neskôr vrátili farnosti, ale už nie na pôvodné miesto.
Legionármi rozbité súsošie Márie Terézie poslúžilo ako zásobník mramoru aj pre Alojza Rigeleho. Zo žuly z podstavca sochy zase vznikol pamätník obetiam prvej svetovej vojny na Murmanskej výšine neďaleko dnešného Slavína. Rigele je autorom pol tiel ležiacich levov na nárožiach.
Hoci vo svojich dielach nekritizoval spoločenské pomery, vytvoril viacero sôch, ktoré sa predávali so zámerom pomôcť sociálne slabým. Takou bola napríklad aj drevená socha vojaka z roku 1915, do ktorej mohli ľudia za poplatok zatĺcť klinec. Výťažok putoval na podporu vojenských sirôt a zmrzačených vojakov.
Rigele alebo Riegele?
O Rigelem koluje množstvo legiend aj nepravdivých informácií. Jednou z nich je podľa Lehela aj prepis mena na nemecké Riegele. Pri zbieraní podkladov o sochárovi našiel aj pravdepodobného vinníka.
"Pri príležitosti návštevy T. G. Masaryka v roku 1930 vydalo mestské múzeum publikáciu o pamiatkach Bratislavy vrátane niektorých prác Alojza Rigeleho. A v nej ho vtedajší archivár Ovídius Faust uvádzal ako Riegeleho," vysvetlil Lehel dvojaký spôsob zápisu mena významného bratislavského sochára.
