Z mnohých mojich rolí, ktoré ako obyvateľka mesta žijem, je najťažšia tá šoférska. Ako chodkyňa, či už s kočíkom, alebo bez neho, sa cítim najvoľnejšie. Ako cyklistka adrenalínovo a slobodne.
Ako šoférka musím byť najpozornejšia. Nejde len o bežné dodržiavanie dopravných predpisov, ale aj neustále sledovanie meniacich sa dopravných obmedzení. Zjavne si to niektorí interpretujú voľne.
Niekedy neviem, či tí vodiči a vodičky okolo robia tie veci naschvál, alebo si len nevšimnú značenie. Tí, čo chodia v autobusovom pruhu, parkujú na zakázaných miestach alebo prekračujú rýchlosť. Šoférovanie v Bratislave býva stresujúce. V autách akoby sme niekedy strácali empatiu. O to viac ma tešia priateľské gestá, keď niekto niekoho pustí alebo sa poďakuje. V úlohe šoférky ich však zažívam oveľa menej často, ako keď som chodkyňa alebo cyklistka.
Možno preto, že šoférujúci si navzájom nevidia do tváre a nevedia, kto sa usmieva.