BRATISLAVA. Jana Švantnerová nastúpila do Slovenskej národnej galérie na miesto kurátorky v roku 2012. Onedlho zistila, že do zbierky úžitkového umenia sa niekoľko vecí dostalo bizarným spôsobom.
Ťažkú bronzovú sochu samuraja si podľa všetkého pôvodný majiteľ po výstave „zabudol“ vyzdvihnúť a drobné slonovinové sošky pôvodne patrili odsúdenému, ktorého majetok prepadol v prospech štátu.
„Často je príbeh zbierkového predmetu, teda čím všetkým si prešiel, zaujímavejší ako to, kedy, ako a z čoho bol vyrobený,” hovorí Jana Švantnerová, kurátorka zbierok úžitkového umenia.
Príbehy robia exponáty príťažlivejšími
Cez takýto príbeh vie kurátor návštevníkovi omnoho pútavejšie priblížiť historické obdobie pôvodu či vtedajšie politické udalosti.
„Otvára mu to ďalší svet a umožňuje mu ho vnímať z iného uhla pohľadu. Prečo bol tento predmet pre majiteľov dôležitý, alebo aké nástrahy prežil, kým ho štát vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku,“ dodáva kurátorka.
Takýto príbeh má aj súbor porcelánu, obrazov, kobercov a orientálnych predmetov, ktorý je v zbierkach SNG od roku 1962.
Časť z týchto diel skončila v zbierkových fondoch, ktoré má teraz na starosti Jana Švantnerová. Z nich ju zaujali hlavne predmety mimoeurópskeho pôvodu.
„Nie je to veľká kolekcia, ale v galérii, ktorá sa primárne na takéto predmety nesústreďuje, je o to bizarnejšia,“ hovorí Švantnerová.
Skúmala napríklad, akou technikou boli vyrobené, v akom období vznikli, aká bola ich symbolika či ako sa daný predmet do zbierok dostal. SNG obyčajne získava diela kúpou alebo darovaním. V minulosti sa však do jej zbierok dostali aj skonfiškované diela alebo premlčané deponáty. Ide o predmety, ktoré sa nachádzali v galérii bez stopy po majiteľovi a dlhodobo sa o ne nikto nehlásil.
Čínsky válečník bol samuraj
To je aj prípad bronzovej sochy samuraja Katô Kiyomasu zdobenej emailovou technikou 'cloisonné'. Švantnerová identifikovala plastiku pôvodne vedenú v katalógoch pod nesprávnym názvom 'Čínsky válečník' ako japonskú prácu zo 70. - 80. rokov 19. storočia. Ako sa dostala do galérie, sa jej zistiť doteraz nepodarilo.
V protokole z nákupnej komisie z roku 1963 sa dočítala, že socha je jedným z nevy-zdvihnutých exponátov z výstav zapísaných do majetku SNG.
Háčik je v tom, že socha nebola vystavená ani na jednej z výstav, ktoré sa konali v SNG a ktoré by sa jej tematicky najviac približovali. Socha tak na objasnenie pôvodu ešte len čaká.
Prípad zbierky Eduarda Šťastného
Po prepadnutí v prospech štátu sa do fondu umeleckého remesla SNG dostali aj tri drobné slonovinové sošky vedené ako sošky Číňanov. Predstavujú rybára s chlapcom, bonsajistu a muža v kimone.
Išlo o mylné označenie, keďže postavy sú oblečené v tradičných japonských kimonách. Švantnerová zistila, že sošky sa nazývajú Okimono, teda drobné figúrky zo slonoviny so žánrovými námetmi japonskej každodennosti.
Avšak pri zisťovaní proveniencie, teda ako sa do galérie dostali, až taká úspešná nebola.
„Boli súčasťou súboru viac ako 50 artefaktov, ktoré po súdnom procese proti Eduardovi Šťastnému prepadli v prospech štátu, boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky a v roku 1962 prevedené do zbierok SNG,“ ozrejmila.
Išlo o úžitkový porcelán a sklo, orientálne koberce aj olejomaľby z 18. a 19. storočia. Charakter kolekcie nasvedčoval tomu, že Eduard Šťastný mohol byť zberateľom alebo skôr obchodníkom so starožitnosťami.
Pátranie po zberateľovi a po pôvode zbierky
Kto to však bol naozaj a za čo ho odsúdili, sa jej zatiaľ nepodarilo zistiť. V archíve SNG našla pôvodnú zápisnicu z 24. mája 1961 o prevzatí umeleckých predmetov.
Jej súčasťou je aj zoznam predmetov, ale ani slovo o Eduardovi Šťastnom.
Už v roku 1961 sa SNG snažila zistiť o ňom niečo viac, ale už vtedajšia ochrana osobných údajov jej to neumožnila. Ľudový súd Bratislava-mesto jej na žiadosť o zaslanie rozsudku odpísal, že sa doručuje len obžalovanému, prokurátorovi a poškodeným stranám.
Mohlo pokojne ísť o vykonštruovaný proces a Švantnerová sa preto obrátila na Ústav pamäti národa, ale ten nič nenašiel. Informácie hľadala aj v Štátnom archíve v Bratislave, Archíve hlavného mesta SR a Archíve Pamiatkového úradu. Bezvýsledne. Ani hľadanie na krajskom súde a Krajskej prokuratúre v Bratislave nepriniesli výsledok. Spisy z daného roku už neevidujú.
„Počas bežného rozhovoru som sa posťažovala mame, ktorá je právnička. Upozornila ma na existenciu evidenčnej knihy pojednávaní a spisov, ktorá by mala byť na súde naďalej uložená,“ spomína Švantnerová.
Kniha sa skutočne našla a v nej aj stručný záznam: Trestná vec E. Šťastného § 134/1,2a, § 145/1,2a, väzba od 6. 12. 1960 do 3. 1. 1961, pojednávanie Mestský súd Bratislava 16. 12. 1960. Trest 3 roky odňatia slobody, strata čestných práv občana po dobu výkonu trestu, prepadnutie celého majetku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. 1. 1961.“
Išlo o trestné činy proti jednotnému hospodárskemu plánu, ohrozenie zásobovania a ohrozenie devízového hospodárstva v prípade neohlásenia alebo neodvedenia majetkových hodnôt.
Vágne formulovaná skutková podstata §134 trestného zákona podľa Ondreja Podolca z ÚPN umožňovala politicky motivovanú perzekúciu súkromne hospodáriacich roľníkov či živnostníkov.
V tomto prípade je však dôležitý čas spáchania trestných činov, za ktoré bol E. Šťastný odsúdený, pretože tento paragraf z trestného zákona vypadol v roku 1956.
„Bol to odraz čiastočného zmiernenia represie v poststalinskej ére v Československu i v celom sovietskom bloku. Bola to akási čiastočnú „humanizáciu“ trestného kódexu a odstránila najvypuklejšie zdroje súdnych perzekúcií,“ ozrejmil Podolec.
Od toho, či boli dané trestné činy spáchané pred nadobudnutím účinnosti spomínanej novely trestného zákona alebo po nej, sa odvíjala aj ich právna kvalifikácia.
Ak bol Eduard Šťastný naozaj odsúdený v roku 1960 za trestný čin uvedený v § 134, vedie to k domnienke, že išlo o skutky spáchané pred rokom 1957.
Ku dokonalejšiemu zhodnoteniu tohoto prípadu však treba mať v rukách pôvodný rozsudok, vysvetlil Podolec.
Pátranie pokračuje viacerými smermi
Či si Eduard Šťastný trest odsedel, sa nepodarilo zistiť pre súčasnú ochranu osobných údajov.
Jana Švantnerová sa na radu historika Štefana Holčíka vrátila do Archívu mesta Bratislavy, aby vo vtedajších telefónnych zoznamoch skúsila nájsť bydlisko Eduarda Šťastného. Ten, ktorého hľadala tam však nebol.
Prípad zaujal aj jednu z účastníčok prednáškového cyklu SNG „Buďte v obraze“ v roku 2016 a sama pokračovala v internetovom pátraní. Objavila Edwarda Stastneho, ktorý pôsobil od roku 1961 ako výstavník v Art Institute of Chicago a v roku 1994 zomrel vo veku 83 rokov.
„Pripadalo mi ako logické, že keď mu zhabali celý majetok, mohol z krajiny utiecť a začať život niekde úplne inde,“ povedala Švantnerová. Či však ide o hľadaného Eduarda Šťastného, sa zatiaľ nepodarilo overiť.
Ján Vyhnánek z občianskeho združenia Bratislavské rožky, ktorý sám často pátra po osobnostiach Bratislavy, našiel na stránke cintoriny.sk, že istý Eduard Šťastný (1931 – 1990) je pochovaný vo Vinosadoch. Aj tento nález ešte čaká na overenie, či ide o hľadanú osobu.
Jana Švantnerová preto v pátraní pokračuje. „Ešte stále môžu žiť ľudia, ktorí Eduarda Šťastného poznali alebo si jeho príbeh pamätajú,“ dodala.
