V Bratislave od nepamäti žila silná a vplyvná židovská komunita a podľa štatistiky spred sto rokov tvorili desatinu obyvateľov mesta. V meste preto fungovalo aj viacero kóšer mäsiarstiev a šochet (mäsiar) bol váženým členom náboženskej komunity.
Zviera musel usmrtiť jedným rezom, potom ho nechal stiecť z krvi a posúdil, či nemalo nejakú chorobu a či je mäso zdravé.
Hrad zdobili aj obrazy Bruegela a Rubensa Čítajte Menker (mäsiarov pomocník) mal za úlohu mäso rozporcovať. Oddelil z neho žily, namočil ho do osolenej vody, v nej ho nechal odležať a nakoniec dôkladne odkvapkať.
Pri takomto postupe sa rituálne predpisy spájali s dodržiavaním hygieny.
Židovská kuchyňa vychádzala nie zo stáročných, ale z tisícročných zákonitostí. Náboženstvo bolo základom prežitia komunity, a tým aj uchovávania náboženskej identity. Preto museli byť bezvýhradne dodržiavané všetky predpisy a zvyklosti, vrátane stravovacích.
Napokon aj legendárny rabín Chatam Sofer sa vo svojich spisoch venoval správnemu, čiže čistému stravovaniu.
Jedlo konzumované príslušníkom ortodoxnej obce muselo byť kóšer. Vhodné na konzumáciu boli len "čisté" druhy zvierat, patrili k nim párnokopytníky – kravy, ovce, kozy a vysoká zver.
"Nečisté" bolo prasa, ale i kone, somáre, zajace a králiky. Z vtákov mohli konzumovať husi, kurčatá, kačice, bažanty, jarabice a prepelice. Prirodzene, usmrtené museli byť predpísaným rituálnym spôsobom.
Požiar uhasili až po jedenástich dňoch Čítajte A ryby? Medzi vhodné patrili všetky druhy, ktoré majú šupiny a ktoré kladú ikry. Úhory a jesetery sa teda považovali za nečisté –trefe.
Jednou z hlavných zásad prípravy pokrmov v židovských domácnostiach bolo mať jednu sadu hrncov, tanierov, príborov i utierok na mäsité jedlá a inú sadu na varenie mliečnych pokrmov.
V chudobných rodinách, kde nemali viacero nádob, hrnce aspoň zaparovali vo vriacej vode. Nebolo teda možné variť mäsité jedlá spolu s mliekom, čiže ani polievky, mäso či omáčky dopĺňať smotanou. Po konzumácii mäsa muselo uplynúť aspoň šesť hodín, aby sa mohlo piť mlieko.
Ak si v bratislavských nemajetných kresťanských rodinách na Zuckermandli sťažovali na každodenné erdepl či kartofln (zemiaky), chudobní obyvatelia Židovne jedli to isté, ale s príslovečnou dávkou židovského humoru predsa len každý deň inak.
V nedeľu kartofljes, v pondelok erdepfl, v utorok žemakes, v stredu krupmirn, potom biulbes, barbuljes a nakoniec hoci aj kigl – placky.
Táto pestrosť korešpondovala aj s významom jedla v židovskej pospolitosti: Kto berie jedlo na ľahkú váhu, berie na ľahkú váhu i život v nebi.
