Plastika Madony z roku 1676 na nároží radničnej veže.
Na fasáde bývalého Ungerlovho domu, ktorý sa stal neskôr súčasťou Starej radnice, je soška sv. Ladislava so štítom, na ktorom je uhorský erb. Na toto miesto ju premiestnili v 15. storočí. Kunsthistorici sošku datujú do 1. polovice 14. storočia, kým konzolu pod ňou do 15. storočia. K soške sv. Ladislava sa vzťahuje druhá povesť.
* * *
V stredoveku si obyvatelia mesta s odstraňovaním odpadkov z domácností nerobili veľké starosti. Domáca pani smeti vyhadzovala oknom, dverami či bránou rovno na ulicu alebo námestie. Takto sa časom špina hromadila a hlavné ulice i námestia poskytovali nepekný obraz. Hlavné námestie nebolo výnimkou. Rozvážnejší obyvatelia žiadali, aby sa s pribúdajúcou nečistotou niečo robilo, ale mestský magistrát nenašiel nikdy dosť peňazí na trvalé udržiavanie čistoty námestia. Ľahostajnosť mestskej vrchnosti k čistote mesta sa však raz musela skončiť. Prispela k tomu príhoda, ktorá rozrušila celé mesto.
Stalo sa to jednej noci v druhej polovici 15. storočia. Pred polnocou sa vracali traja študenti Academie Istropolitany Karol, Michal a Matúš z veselej oslavy zložených skúšok pri dobrom vínku. Úzkou uličkou došli až k radničnej veži, kde ich pristavil milý, ale naliehavo prosiaci hlas. Poobzerali sa okolo seba, ale nevideli nikde živej duše, a tak sa pobrali ďalej. Nástojčivý hlas ich však znovu pristavil. Zdvihli hlavy a zbadali, ako k nim socha Panny Márie na rohu radničnej veže vystiera ruky a podáva im jezuliatko so slovami: „Chlapci milí, podržte mi syna! Odchádzam z tohto mesta. Nemôžem sa už pozerať na toľkú špinu na námestí. Uráža ma!“
Študenti boli najprv prekvapení, ale vzápätí si uvedomili tú strašnú hanbu a posmech, ktorý postihne Bratislavu a jej obyvateľov odchodom Madony z mesta. Úpenlivo začali prosiť Máriu, aby zostala a nevystavovala mesto takému škandálu. Ale Madona mlčala. Hodili sa teda na kolená a sľubovali, že sa postarajú o odstránenie nečistoty a budú dbať, aby mesto bolo ivždy čisté a námestie dôstojne upravené. Toľko prosili, až prisľúbila, že ešte nejaký čas počká a uvidí, či nastane náprava.
Ráno sa Bratislavčanom naskytol neuveriteľný obraz. Traja urastení študenti usilovne zametali Hlavné námestie a na fúrikoch odvážali kopy smetia cez Rybársku bránu k Dunaju. Keď študenti povedali o nočnej udalosti, správa sa rýchlosťou blesku rozšírila po celom meste. Dav ľudí sa zhromaždil pred radnicou a dožadoval sa, aby richtár nariadil pravidelné upratovanie mesta. Obava z odchodu sochy a potupy mesta i dôrazná žiadosť obyvateľov donútili predstavenstvo mesta k súhlasu.
Socha sv. Ladislava na fasáde Starej radnice.
* * *
Nad hlavným vchodom do Starej radnice z Hlavného námestia bola kedysi umiestnená soška sv. Ladislava. Vďaka pracovitosti mešťanov i starostlivosti predstavených mesta Bratislava prekvitala a bohatla. Občania i radní páni vykonávali svoje povinnosti čestne a pre všeobecné blaho mesta. Ale ako roky plynuli, menili sa aj radní páni. A títo prichádzali postupne k názoru, že aj verejné funkcie sa dajú využiť na vlastné obohatenie. A tak sa zrazu začalo diať niečo zaujímavé. Niektorým radným pánom pri vchode do budovy začal svätý Ladislav hroziť svojou pravicou. Soška takto upozorňovala na tých, ktorí vošli do radnice s úmyslom škodiť mestu. Po určitom čase, lebo v meste sa začalo všeličo pošuškávať, sa socha stala pre väčšinu radných pánov i úradníkov nežiaduca. Rozmýšľali, ako sa zbaviť prísneho a nepodplatiteľného verejného „kontrolóra“. Nakoniec našli východisko. Mestská rada odhlasovala opravu Starej radnice i jej fasády a vchodu, a tak sošku sv. Ladislava museli preložiť. Dali ju na fasádu vedľajšieho Ungerlovho domu, ktorý sa neskôr stal súčasťou Starej radnice. Na tomto mieste sv. Ladislav stratil svoju zázračnú moc, ale nachádza sa tam dodnes.
JOZEF KOČI
