FOTO TASR – PAVEL NEUBAUER
Profesor Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej a podnety z rodného kraja ho postupne priviedli k tomu, že svoj život zasvätil štylizovaným ľudovo-umeleckým kompozíciám. Ako dvadsaťdva ročný sa najprv stal sólistom súboru Lúčnica a o dva roky neskôr aj jeho choreografom a vedúcim tanečníkom.
S Lúčnicou ste precestovali celý svet. Utkvelo vám v pamäti nejaké zvláštne stretnutie?
„Nás Slovákov nie je veľa, ale vo svete sa vždy nejaký nájde, v každom kúte. To poteší. V roku 1956 sme boli na turné po USA, Argentíne a Brazílii. V Buenos Aires sme stretli krajanov, ktorí nevideli Slovákov aj tridsať rokov. Po predstavení nás pozývali na hostiny, ktoré vyzerali ako svadby. Tešili sa, plakali. A ja som sa vo vnútrozemí stretol s jednou paňou. Prišla ku mne a povedala, ja som Nosáľová. Skade? Bola od nás z Hriňovej! Podľa spomienok na otcove rozprávanie som zistil, že bola nielen suseda, ale aj rodina. Bol som tiež dojatý.“
Ako na vás stretnutia so Slovákmi v zahraničí zapôsobili?
„Keď som bol v Buenos Aires, bolo tam asi štyridsaťtisíc Slovákov. Podobne to bolo aj inde. S mnohými som sa rozprával a priznám sa, bolo mi aj trochu smutno. Čo Slovák, to iný názor. Názorovo sme veľmi rozdrobení – či doma, či v zahraničí. Na tých Svätoplukových rozdelených prútoch veru niečo je. Videl som, že príslušníci iných národov držali v zahraničí viac spolu.“
Aká teda bude podľa vás budúcnosť nášho ľudového umenia?
„O ľudovom umení si netrúfam vyjadriť sa. Ale o slovenské umenie a kultúru celkovo nemám vôbec obavy. To, s čím sa my Slováci môžeme prezentovať svetu s hrdosťou, je naozaj naše umenie. Čo sa Lúčnice týka, mám takú skúsenosť, že nás všade prijímali s nadšením, obdivom. Program Lúčnice je síce javiskový, ale jeho zdroje sú v našej minulosti, v našom ľude. Naše ľudové umenie má zvláštny, osobitý charakter, vie pôsobiť spontánnosťou, prirodzenosťou, radosťou. Videli sme, že nech už ide o ktorýkoľvek národ, vítali náš program, boli sme schopní vtiahnuť divákov do našej práce, do nášho umenia i do našej radosti, ktorú cítime. Porozumeli nám, hoci niektorí ani nevedeli, kde Slovensko je.“
Ako to robíte, že vo vašom veku vyžarujete mladosť, ktorej sú plné i vaše choreografie?
„V živote máme dosť trápenia, preto treba do umenia vkladať pozitívnosť, radosť, aby prinášalo pohodu. Často mi po predstavení hovoria – to bolo krásne, potešili ste nás. To je úloha umelca. Potešiť človeka na duchu, povzniesť ho. V chicagskej opere je vyše tri a pol tisíca miest. Počas vystúpenia som ako obvykle sedel v hľadisku a cítil som nadšenie divákov. Na záver Američania vstali a tak aplaudovali, že tamojší americkí Slováci z toho mali pozitívny šok. Ak umenie prináša radosť, aj omladzuje. No a potom, keď robím s mladými ľuďmi, nedovolia mi zostarnúť.“
Máte nejaké konkrétne plány do budúcnosti?
„Prial by som si, aby Lúčnica pokračovala v mojom duchu. Ale každý tvorca je iný, má iné dispozície, iné prístupy. Predsa však si pripravujem choreografov, žiakov, ktorí sú už osobnosťami a ktorým chcem dať väčší priestor. Najnovší program som teraz robil s Jankom Blahom. Je to ťažká robota učiť stále nových a nových mladých ľudí. Je to ťažká, ale aj radostná robota a dúfam, že si ju niekto zamiluje rovnako ako ja.“
MILADA ČECHOVÁ
