Biele divadlo oslavuje dvadsiate narodeniny

Biele divadlo bolo založené v roku 1982 a chvíľu pôsobilo pod názvom Leporelo. Vo vtedajšom Dome ROH uviedlo prvý detský slovenský muzikál Chlapci z Pavlovskej ulice. V muzikáli účinkovalo 58 chlapcov a predstavenie malo veľký úspech, o čom svedčí 42 repríz.

Od zrodu Bieleho divadla až po dnešné dni je jeho skutočnou matkou a dušou Nina Zemanová, nadšenec, akých nie je na svete veľa. „Celé predstavenie bolo vlastne o fair-play a vtedajšiu mládež tak strhlo, že sa na školách začali organizovať skupiny detí, ktoré dobrovoľne pomáhali iným, napríklad starším ľuďom,“ spomína.

V prvý jarný deň roku 1985 sa divadlo usídlilo v Trnávke a od toho dňa je Bielym divadlom. V roku 1986 opäť zaujalo hrou Doby sú naše hobby (na fotografiách poznávame detské tváre Gabiky Škrabákovej a Diany Mórovej), ku ktorému zložil hudbu Rudo Géry a ktoré bolo prvým divadelným dejepisom na javisku. Z tejto divadelnej formy sa dnes realizuje dramatická výchova, do ktorej sú zapojené viaceré základné školy.

Biele divadlo v súčasnosti sídli v Iuvente a patrí k širokozáberovému projektu Dram Art Štúdia. Okrem Bieleho divadla a dramatickej výchovy pre školy sa v rámci projektu Nina Zemanová venuje aj pedagógom základných, stredných a vysokých škôl z celého Slovenska, jej tvorivými dielňami ich už prešlo 1320. Učili sa motivovať žiaka slovom, dramatizovať svoju reč, „maľovať“ svoje slová tak, aby rozvíjali detskú fantáziu, motiváciu, asociáciu i pamäť.

„Často sa ma pýtajú, kam chodím po svoje nápady. No, do citov a mysle malých detí. Akoby som počúvala ich oči a videla ich reč. Slovom môžeme manipulovať – na svoj prospech, alebo ovplyvňovať – na prospech dieťaťa. Vždy som sa usilovala o to druhé.“

V miestnosti číslo 105, ktorá ako jediná má v Iuvente východ rovno do prírody, si Biele divadlo až dodnes zachováva svoju pôvodnú tvár, hoci znovu a znovu omladenú. V prvom rade dodržiava zásadu hrania autorských hier. Deti začnú improvizovať na námet, ktorý si samy vymyslia. Ak je improvizácia vydarená, dostáva ucelenejšiu formu, dialógy sa spíšu, prepracujú, dotvoria. Ide o celkom iný postup, než na aký sme zvyknutí v kamenných divadlách.

„Deti nechcú hrať stále tú istú hru. Rady tvoria, majú rady stále čosi nové a treba im dať priestor. Sme experimentálne muzikálové štúdio – Dram Art Štúdio. Preto naše hry vznikajú spontánne, podľa momentálneho cítenia detí.“

Vzniku nových hier určite pomáhajú aj pravidelné tvorivé posedenia. Členovia divadla si pozvú kamarátov, ktorí im zadajú tému, a oni improvizujú, hrajú.

Nina Zemanová sa venuje deťom – a vlastne i dospelým – v troch vekových skupinách. V Pramienku sú deti od 6 do 9, Špirálky majú 10 až 16, no a Simplexáci 17 až 20 rokov.

Keď sa pozriete na prácu Niny Zemanovej bližšie, úplne zabudnete na klasickú predstavu o tom, ako funguje „záujmový krúžok“. Členovia divadla svoje hry nielen tvoria, ale aj vyrábajú kostýmy a scény, študujú a rozoberajú divadelné hry a inscenácie, zaoberajú sa dejinami divadla, učia sa písať, venujú sa filozofii, a tak trochu aj psychológii – divadelné improvizácie sú často tým najlepšiím liekom pre dušu a zároveň i dobrou radou, riešením osobného problému.

„Nikdy deťom nepredohrávam. Chcem, aby to boli ony, nie pobiehajúca pani Zemanová. Je neuveriteľné, aké krásne scenáre si dokážu napísať. Špirálky trošku odkukávajú od tých starších, ale ich hra Deti deťom je aj tak originálna – deti z iných krajín prišli tým našim porozprávať o svojich Vianociach, o svojich národných zvykoch. Špirálky si samy vyhľadali zaujímavosti z rôznych krajín, napísali svojim postavičkám monológy a vytvorili celkový scenár. A zároveň sa čosi nové naučili. Simplexáci teraz pripravujú premiéru Shakespeariády – študent sa doma učí Shakespeara, pričom postavy z jeho diel ožijú a navzájom sa premiešajú. Je to naozaj dobré, a dobré umenie je tvrdá drina.“

Listujeme v albumoch divadla a hoci v „detskom vydaní“, predsa spoznávame tváre terajších režisérov, hercov, moderátorov. Mnohí sa k Nine Zemanovej vracajú i po rokoch, vodia k nej svoje deti, ďakujú. „Nerada o tom rozprávam, ale svoju prácu a predovšetkým deti milujem. Verím, že to cítia. Možno preto sa po čase vrátia. Tie dnešné často poznajú celý svet a veľa toho majú, ale strácajú sociálne cítenie, nepoznajú úctu. Ja som však optimistka. Verím, že človek vždy napokon pôjde cestou sebazdokonaľovania. Podobne ako zvieratá, aj ľudia nakoniec musia prísť k čistému prameňu, pretože z blata a kaluže je len choroba a smrť.“

Hoci je Nina Zemanová už dôchodkyňa, naďalej sa venuje práci. Dopoludnia sa venuje školám, popoludní a večer divadlu. Svoju činnosť rozbieha akoby nanovo, po istom sklamaní so súkromnou podnikateľkou vložila svoju dôveru do bývalej členky Bieleho divadla Lindy Hornej. Spolu chcú pre deti vytvoriť priestor, kde by im odovzdali maximum za minimálne poplatky. Ak chcete, aby vaše dieťa chodilo do Bieleho divadla, učilo sa scénický tanec, pripravovalo sa na štúdium na konzervatóriu alebo len skrátka rozvíjalo svoj talent, či tvorivo využívalo voľný čas, máte výhodnú možnosť priviesť ho každý štvrťrok, pretože tak sa platia šeky, na ktorých je vypísaná suma 600 korún. Žiaľ, kapacitné možnosti nedovoľujú prijať neobmedzený počet detí, čakať sa však oplatí.

MILADA ČECHOVÁ