V parku na Račianskom mýte roky stojí typická socialistická sídlisková kocka. Malý Bajkal sa nemení, a keď, tak len trochu. Čierne kazetové stropy so zrkadlami si pamätajú mnohé posedenia pracovníkov ocenených za statočnú prácu. Obsluhujúci personál je však väčšinou už ponovembrový, teda mladý a k tomu väčšinou aj pekný a k štamgastom (napríklad z redakcie SME) prívetivý.
Cez obed je v malom Bajkale plno a najmä v lete je ťažké nájsť na terase obrátenej k parku miesto. Po večeroch naberá typický krčmový charakter (reč je o priestore vyhradenom pre fajčiarov, nefajčiarom je vyhradená samostatná miestnosť, kde ani cez obed, ani večer veľký nátresk nie je). Všade plno, hukot a k tomu neraz veľmi hlučná hudba. Istý čas hrali v miestnosti pre istotu dva televízory, aby nik o nič neprišiel – keď je jar a zúria napríklad majstrovstvá sveta v hokeji, má televízor na terase svoje čaro.
Hoci sa miestna kuchyňa v poslednom čase trochu zmenila (nepoužijúc eufemizmus sa dá povedať, že zhoršila), zostala ešte stále celkom chutná a ponuka jedál pomerne bohatá. V Bajkale vám napríklad urobia bezkonkurenčne najlepší hemendex v širokom-ďalekom okolí a chlieb (biely) je vždy čerstvý a dobrý. Výhodou je denné menu – na výber sú štyri jedlá (mäsité aj bezmäsité) a dve polievky za slušnú cenu. Čapujú Stein a Budvar, ten sa večer občas pre veľký záujem minie.
Bajkal sa vytrvalo volá Bajkalom a interiér (hoci ozvláštnený hokejovým dresom Gáboríka či fotografiou Šatana) i exteriér by pokojne mohol slúžiť pre návštevy zo Západu ako expozícia pripomínajúca roky minulé.
(szm)
