Na Vianoce, 26. decembra 1805, v Primaciálnom paláci podpísali mier zástupcovia rakúskeho a francúzskeho panovníka. Do histórie sa dostal ako Bratislavský či Prešporský mier.
Pred časom sa objavilo tvrdenie, že podpisovanie sa nemohlo uskutočniť v Zrkadlovej sále, ako sa tradovalo, lebo bola tuhá zima a musel byť nedostatok dreva na kúrenie.
Prešporok sa pred Napoleonom bránil Čítajte Myslíte si, že pre Napoleona, ktorý bol vtedy na vrchole svojej moci a po bitke pri Slavkove mohol porazeným neobmedzene diktovať svoju vôľu, to bol prijateľný argument? Takáto udalosť mala svoje zákonitosti, ktoré nebolo možné ignorovať.
Skončila sa tretia koaličná vojna, Rakúsko na prehru tvrdo doplatilo a porazeného bolo treba pokoriť a ponížiť v plnej paráde a v intenciách záväzného a prísneho dobového protokolu. Však to nebolo stretnutie pestovateľov kaktusov, ale u nás sa menila podoba Európy.
Víťaz pred celým svetom presadzoval svoju vôľu, a koho vtedy mohlo zaujímať nejaké drevo. Pre rakúske impérium bola mierová dohoda katastrofou, medzinárodne politickou, mocenskou a napokon aj ekonomickou.
Napoleon dal do zmluvy zapracovať ponižujúce podmienky. František I. ho nielenže musel uznať za cisára, bol to tiež koniec stáročnej existencie Svätej ríše rímskej nemeckého národa.
Porazení museli zaplatiť obrovské kontribúcie a boli prinútení vzdať sa rozsiahlych území – Benátska, Istrie, Dalmácie i Kotoru, Tirolska, Vorarlbergu i Predného Rakúska.
Deti v Prešporku strašili Napolenonom Čítajte Za francúzsku stranu Bratislavský mier na pozlátenom stole (zrejme požičanom od rodiny Zičiovcov) podpísal knieža Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord. Rakúskeho cisára zastupovali knieža Johann-Joseph Lichtenstein a gróf Ignác Gyulai.
Rýchly posol odniesol zmluvu do Viedne, ktorú Napoleon obsadil už v novembri. Tam text upravili, prepísali na pergamen a po podpisoch francúzskych vyjednávačov dokument signoval a vybavil veľkou pečaťou z červeného vosku aj sám Napoleon.
Podpis cisára Františka ani nepovažovali za potrebný. Ako sa neskôr tradovalo, on dostal mier príkazom.
Tvrdé podmienky neobišli ani Bratislavčanov. Do mesta s 25-tisíc obyvateľmi vtiahlo vojsko maršala Davouta, ktoré malo 18-tisíc vojakov. A všetkých bolo treba ubytovať a živiť. Denne spotrebovali desať ton chleba, také isté množstvo mäsa, drevo na kúrenie, seno, slamu a ovos pre kone.
Vladimír Tomčík
združenie Devínska brána
