Symfónia Es dur je ohňostrojom geniálnych nápadov a vynaliezavosti.
Sú to stále drobné mozartovské perličky, teda žiaden veľký krok, ale skladba je príkladom skutočnej geniality a osobitosti v myslení. Je pritom zaujímavé, že vynikala len o niečo skôr ako zachmúrenejšia Symfónia G mol.
Medzi dvoma Mozartovými dielami zaznie dielo jeho staršieho súčasníka Jana Křtitela Vaňhala. Aj v tomto prípade pôjde o prezentáciu menej frekventovaného sólového nástroja - kontrabasu. Vaňhal však vychádzal z kapelníckej reality a svoj Kontrabasový koncert venoval pravdepodobne niektorému z členov kapely, v ktorej pôsobil a pre ktorú písal počas pôsobenia vo Viedni alebo v Drážďanoch. Je celkom možné, že v origináli bol tento koncert venovaný inému nástroju a že skúsený Vaňhal vytvoril transkripciu. Je totiž známe, že sa často venoval fagotovej literatúre.
