Jedno z najstarších vyobrazení Bratislavského hradu, z doby Belu IV.
Nešťastný to bol deň, veľmi nešťastný, smutne premýšľa uhorský kráľ Belo IV.. Ten 11. apríl roku 1241, keď tatárske vojská Batu chána na hlavu porazili uhorské vojská pri Mohi na pravom brehu rieky Šajavy. Sám kráľ so svojimi najbližšími musel utiecť, aby si zachránil holý život. A teraz blúdi krajinou cestou-necestou a rozmýšľa, kde sa podieť, kde ho nenájdu hordy tatárskeho chána.
Po dlhom rozmýšľaní sa rozhodol pre Bratislavu. Nad mestom je mocný hrad, okolo valy a múry, tam ho hádam uchránia. Ale Bratislavčania žili v hroznom strachu. Z juhu prichádzali strašné chýry o tatárskych zverstvách. Rabujú, pália, uši odrezávajú, jazyky vytrhávajú. A Tatári sa rozťahujú po celom Uhorsku a určite prídu aj k Bratislave! Kto mal za čo a na čom, rýchlo utekal z mesta i hradu. Plné vozy dňom i nocou tiahli cestami nahor a v meste ostala len chudoba. Takú Bratislavu našiel kráľ, keď sa preplavil cez Dunaj. Poloprázdnu, chudobnú, vydrancovanú. Rozhodol sa zastaviť, lebo všetkým sa od hladu už robili čierne kruhy pod očami.
Poradil sa Belo s najbližšími, čo robiť, na ktorú bránu zaklopať. A všetci sa zhodli na jednom. V gete ostali chudobnejší židia, ale kráľ sa dozvedel, že ostal s nimi aj rabín Chatam Avrom. Pôjde teda do geta, tam ho nik hľadať nebude. A židia vari budú mať dačo pod zub. Vyčkal temno večera a pobral sa tam. V neskorú hodinu vyrušilo starého rabína búchanie na dvere. Veľmi sa zľakol, ale spýtal sa: „Kto mi v túto hodinu nedožičí odpočinku?“ Chvíľa napätého ticha. Potom odpoveď: „Otvor, tu je tvoj kráľ!“
Rabínovi vyrazilo dych, žeby si sám kráľ vybral jeho biedny príbytok? To musí byť nejaká lesť! Ale o chvíľu ďalší buchot a hneď aj hlási: „Ak neveríš, pozri na túto pečať!“ A škárou pod dverami ukázal kráľ rabínovi svoju pečať. Teraz sa už Chatam Avrom ponáhľal otvoriť. A cez dvere prekĺzlo niekoľko schúlených postáv. Rabín až vnútri spoznal kráľa a hlboko sa mu poklonil. „Čím môžem ja nehodný poslúžiť tvojej kráľovskej výsosti?“ spýtal sa, ešte stále sklonený. „Prišiel som, aby si ma prenocoval, Chatam Avrom. Vieš dobre, že ma prenasledujú, a tak som si pomyslel, že u teba nikto nebude hľadať kráľa Uhorska.“
Rabín sa znovu hlboko uklonil a hovorí: „Múdry si, kráľ môj, dobre si sa rozhodol. Útulok ti môžem poskytnúť, ale jedla nemáme ani my. Už veľa dní žijeme na suchom chlebe a vode.“ Kráľovi sa zahmlilo pred očami, no premohol sa a odvetil: „Aj suchá kôrka stačí. Hlavná vec, že budeme mať kde hlavy skloniť, lebo noci sú ešte veľmi chladné.“ Rabín prikývol, ale suchý chlieb na stôl nevyložil, naopak, vytratil sa z chyže. O chvíľu sa vrátil a pod pazuchou niesol veľkú vykŕmenú hus. A za rabínom sa vtiahol dovnútra ďalší starý žid; aj on niesol pod pazuchou vykŕmenú hus.
„Tvoja jasnosť, poradil som sa so spolubratom, čím uhostiť takú vzácnu návštevu. Tieto husi sme kŕmili na veľký sviatok, ale pohostíme nimi teba a tvojich najbližších.“ Po týchto slovách rabín chytil nôž a zarezal obe husi. Vypiekli ich pekne do červena a kráľ sa ich ledva dočkal. Sliny sa mu zbiehali v ústach, lebo už dávno nič také dobré nejedol. Rabín so svojím spolubratom sedeli v kútiku, hľadeli na hladných a ani nemukli.
Prešiel nejaký čas, tatárske nebezpečenstvo sa pominulo a uhorský kráľ sa v plnej sláve znovu ujal svojho trónu. A k prvým jeho činom bolo odmeniť všetkých, čo mu v ťažkých chvíľach pomohli. Spomenul si aj na bratislavského rabína. Dal ho hintovom priviezť na svoj hrad, kráľovsky ho pohostil a po hostine povedal: „Ujal si sa ma, keď som bol v núdzi, rabín Chatam Avrom. Obetoval si mi to, čo si sám chránil pre veľký sviatok. Čo si žiadaš ako odmenu od svojho kráľa?“
A keď rabín len sklonil hlavu na prsia a slovka nepreriekol, kráľ ho posmeľoval: „Len povedz, nič sa neboj. Ani skromný nemusíš byť!“ Rabín rozmýšľa, rozmýšľa, potom zdvihne hlavu a vraví: „Milostivý a jasný kráľ, nič iné si nežiadam, len aby si na pamiatku nášho stretnutia každý rok prijal od našej obce niekoľko vykŕmených husí. Vždy na Martina ti ich prinesieme.“ Kráľ sa zasmial vtipnej žiadosti a prijal rabínovu ponuku. „To si zase len ty dal mne, a nie ja tebe, rabín. Ale aj ty si niečo zaželaj.“ „To bola moja najväčšia prosba, tvoja jasnosť.“ Prikývol teda kráľ Belo Štvrtý a na rozlúčku rabína bohato odmenil. Odvtedy sa stalo zvykom, že bratislavská židovská obec posielala každý rok na kráľovský hrad niekoľko vykŕmených husí ako spomienku na záchranu kráľa pred Tatármi.
Až neskôr svitlo v hlavách potomkov Chatama Avroma, aký múdry a jasnozrivý bol ich starý rabín. Čo vlastne vykonal pre ich budúce dobro. Veď len bratislavskí židia mohli takto každý rok predstúpiť priamo pred kráľa a v prípade potreby si sťažovať na krivdy a neprávosti, čo na nich páchali iní. A žiadať nápravu a prípadne aj trest. Robievalo sa tak vždy na svätého Martina.
JOZEF KOČI
