STARÉ MESTO. Blížia sa Dušičky a cintoríny začínajú ožívať. Nielen tie, na ktorých sa aktívne pochováva, ale svetielka sa častejšie objavujú aj na historických cintorínoch.
Jedným z nich je aj Cintorín pri Kozej bráne na Palisádach. Je tu pochovaný hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, armádny generál Viest, letec Fritz Wowy, ale aj vynálezca Bahýľ či majiteľ železiarstva Pallehner
Prečítajte si tiež: Cintoríny lákajú nielen na Dušičky Čítajte Okrem príbuzných tých, ktorí sú na cintoríne pochovaní, sem častejšie zavítajú aj ľudia, ktorí sa do pokojného prostredia chodia poprechádzať a vychutnať si nostalgickú atmosféru.
„Mám rada tento cintorín. Ako dieťa som sa sem chodila v zime sánkovať, keďže som tu neďaleko bývala. Dnes sa sem chodievam prechádzať. A keď sú Dušičky, tak aj zapáliť sviečku,“ hovorí päťdesiatnička Sofia Mulnerová.
Cintorín na kopci
Cintorín pri Kozej bráne patrí spolu s cintorínmi Ondrejský a Mikulášsky medzi najstaršie v Bratislave. Na rozdiel od rovinatého Ondrejského cintorína sa pôvodne evanjelický cintorín pri Kozej bráne rozprestiera na kopci. To mu dáva inú atmosféru.
Jeho vznik a história sú úzko späté s dejinami evanjelickej cirkvi v Bratislave. Lutherovo učenie sa na počiatku novoveku pomerne rýchlo rozšírilo do nemecky hovoriacich krajín. Vo vtedajšom Prešporku sa upevnilo v prvej polovici 16. storočia.
Na prelome 16. a 17. storočia sa k protestantizmu hlásilo viac ako 95 percent obyvateľov mesta, píšu Viera Obuchová a Štefan Holčík v knihe o Cintoríne pri Kozej bráne. V tomto období sa dokonca aj Dóm sv. Martina stal na niekoľko rokov evanjelickým kostolom.
Prečítajte si tiež: Mikulášsky cintorín je oázou pokoja Čítajte Evanjelici preto pochovávali svojich zosnulých na jestvujúcich mestských cintorínoch. V druhej polovici 17. storočia sa situácia zmenila a s nastupujúcou tvrdou rekatolizáciou katolícka vrchnosť zakázala pochovávať protestantov – kacírov do posvätnej pôdy ich cintorínov.
Mesto evanjelikom poskytlo priestor na vybudovanie vlastného cintorína neďaleko Michalskej brány na mieste dnešnej Veternej ulice. Prv sa tu rozprestieral cintorín okolo zaniknutého Kostola sv. Michala. Na cintoríne evanjelici začali pochovávať v roku 1682. Dodnes sa z tohto cintorína zachovala hrobová kaplnka. Ako obaja historici v knihe pripomínajú, ako najstaršia jestvujúca kaplnka v meste je unikátna.
O sto rokov neskôr cisár Jozef II. zakázal pochovávanie zosnulých v obývaných častiach miest a nové cintoríny sa museli zriadiť vo väčšej vzdialenosti od mesta. Evanjelická cirkev kúpila prvé pozemky dnešného Cintorína pri Kozej bráne roku 1783 na mieste bývalých vinohradov a záhrad za mestskými palisádami, ktoré mali funkciu vonkajších mestských hradieb. Ako sa cintorín postupne zapĺňal, cirkev prikupovala susedné pozemky.
Prečítajte si tiež: Cintorín Vrakuňa má pozoruhodný autorský koncept Čítajte Na cintoríne sa prestalo pochovávať v roku 1950. Dnes do existujúceho hrobu môžu uložiť urnu s popolom svojho blízkeho len príbuzní tých, ktorí už na cintoríne boli predtým pochovaní.
Bella, Bahýľ aj Viest
Cintorín je ako celok národnou kultúrnou pamiatkou, tento štatút majú aj viaceré náhrobky. Odhadom tu je približne 4-tisíc hrobových miest. Na náhrobných kameňoch sa strieda nemčina s maďarčinou a slovenčinou ako rukolapný dôkaz o trojjazyčnosti mesta.
Hneď pri vchode je symbolický hrob. Spĺňa funkciu centrálneho kríža, ktorý sa na evanjelických cintorínoch nenachádza.
„Na cintoríne je pochovaných o niečo viac významných osobností ako na iných v Bratislave. To súvisí s tým, že aj keď evanjelici tvorili 20-30 percent obyvateľstva mesta, čo sa týka spoločenského života bolo to presne naopak,“ pripomenul Ivor Švihran počas jednej z jeho prechádzok po nezvyčajným miestach Bratislavy.
Na cintoríne sú hroby osobností spojených s národným hnutím, slovenskými aj uhorskými dejinami a tiež osobnosti prepojené na nemecké a rakúske dejiny.
Prečítajte si tiež: Kováč Wieland mal premiéru v Bratislave Čítajte Pravdepodobne v súčasnosti najznámejšia osobnosť je hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, autor prvej slovenskej opery Kováč Wieland. Vznikla na nemecké libreto, preto za skutočne prvú slovenskú národnú operu sa pokladá Krútňava od Eugena Suchoňa.
O pár krokov ďalej pri cintorínskom múre je rodinná hrobka prešporskej rodiny Berlin. V 19. a na začiatku 20. storočia vlastnila hotel Royal a kaviareň Berlin. Dnes v priestoroch Slovenskej národnej galérie funguje kaviareň Berlinka.
Je tu tiež pochovaný Ivan Pietor, vnuk významného slovenského novinára Ambra Pietra aj jeho syn Miloš Pietor, významný divadelný režisér.
V rodinnej krypte je pochovaný Christian Ludwig, projektant prvého mrakodrapu v meste Manderláka a tiež obchodného domu Brouk a Babka, dnes Dunaj.
Náhrobné kamene na evanjelických cintorínoch vo všeobecnosti bývajú menej honosné, napriek tomu tu je viacero hodnotných umeleckých prác. Napríklad náhrobok očného lekára Karola Kaňku od Alojza Rigeleho. Významný bratislavský sochár je tiež autorom plastiky muža a ženy na hrobe rodiny Schmidtovcov. Ako sa píše v knihe o cintoríne, Július Schmidt po prvej svetovej vojne viedol v meste slobodomurársku lóžu Zur Verchweigenkeit.
Rigele vytvoril aj pomník na hrobe Fritza Wowyho, leteckého nadporučíka, ktorý ako 23-ročný padol v roku 1917 počas prvej svetovej vojny. Je pokladaný za jednu z najhodnotnejších z jeho prác. Slubekovci, ktorí mali neďaleko cintorína fabriku na výrobu likérov, majú na cintoríne dokonca dva hroby.
Je tu tiež pochovaný Andrej Samuel Royko. Patril medzi najbohatších mešťanov a dodnes ho pripomína pasáž medzi Obchodnou ulicou a Jedlíkovou ulicou. Bola však postavená až 90 rokov po jeho smrti.
Prečítajte si tiež: Ako prvý na svete letel Bratislavčan, nie Američan Čítajte Posledné miesto odpočinku tu našiel aj Ján Bahýľ, vynálezca vrtuľníka, autor divadelných hier Ivan Stodola, spisovateľ Ivan Horváth, umelecký fotograf Martin Martinček či manželia Pallehnerovci, ktorí mali dlhé roky železiarstvo na Hurbanovom námestí.
Pochovaný je tu tiež armádny generál a jeden z vojenských veliteľov SNP Rudolf Viest.
Daxner, Jesenský aj Braxatoris
Na cintoríne je viacero hrobov so známymi menami, ako sú Daxner, Jesenský či Braxatoris. Nie sú to však tie osobnosti, ktoré si pod týmito priezviskami mnohí predstavia, ale ich potomkovia alebo príbuzní.
Takýmto hrobom je napríklad hrob Janka Jesenského, synovca spisovateľa Janka Jesenského. Ten bol síce pôvodne pochovaný v tomto hrobe, ale jeho pozostatky neskôr preniesli na Národný cintorín do Martina.
Cyril Daxner bol zas vnukom štúrovca Štefana Marka Daxnera, tak isto ako Alexander Braxatoris bol vnukom Andreja Sládkoviča.
Hrobka Jeszenákovcov a rozlúčková kaplnka
Dnes najväčšími stavbami na cintoríne je hrobka Jeszenákovcov s arkádami a rozlúčková kaplnka. Obe projektoval Ignác Feigler mladší v druhej polovici 19. storočia.
Bratislavský rodák János Jeszenák bol významná osobnosť uhorských dejín. Pôsobil ako nitriansky župan a počas meruôsmych rokov sa zapojil do uhorského odboja proti cisárskej armáde.
Vďaka nemu pevnosť Leopoldov ostala v rukách kossuthovcov. Po porážke revolúcie ho v roku 1849 popravili a v maďarskej literatúre je uvádzaný ako národný mučeník.
Kaplnka od 70. rokov minulého storočia neslúži evanjelikom, ale baptistickej cirkvi.
