Anton Sládek oživuje spomienky na Bratislavu

BRATISLAVA. Fotograf Anton Sládek fotografuje Bratislavu takmer celý svoj život. So statívom a fotoaparátom sa túla mestom a zachytáva jeho zákutia spôsobom jemu vlastným.

Keď sa divák pozerá na jeho čiernobiele grafické hry svetla a tieňa, často si povie – však toto miesto poznám, ale nikdy som sa naň takto nepozeral. Je to tým, že Anton Sládek je fotografický básnik a Bratislavu, aj keď doráňanú búraním a nekoncepčnou výstavbou, má úprimne rád. Dokazuje to aj vo svojej poslednej knihe Pasáž – Prechádzka spomienkami na Bratislavu.

Čo bolo impulzom na vydanie knihy Pasáž?

"Bratislavu fotografujem priebežne už od vysokoškolských štúdií. Keď boli moje deti malé, bolo to najmä v nedeľu predpoludním, keď je mesto úplne vyľudnené. Teraz, keď už som na dôchodku, snažím sa ísť fotografovať každý deň, aj keď nie vždy to vyjde.

Impulzov na vydanie tejto knihy bolo viac. Jedným z nich bolo, že sme sa, ako spolužiaci zo základnej školy na Hlbokej, začali asi pred piatimi rokmi stretávať. Hlavne prvé stretnutia boli vtipné, lebo bývalí spolužiaci nosili fotky z toho obdobia, napríklad také, kde ako prváci stojíme pred školou. Dnes máme všetci 62 rokov a sme už na dôchodku, ale ten čas medzi tým akoby prestal existovať. To ma utvrdilo v tom, že moje fotografie Bratislavy a vydávanie fotografických kníh o Bratislave majú zmysel."

Anton Sládek: Pasáž – Prechádzka spomienkami na Bratislavu (21 fotografií)

Ako spolužiaci reagovali na túto knihu?

"U mojich kamarátov a rovesníkov sa zatiaľ knižka stretla s pozitívnym ohlasom. Čo ma ešte viac teší, tak synovi kamaráti a jeho rovesníci reagujú na ňu pozitívne. Bratislava sa v súčasnosti veľmi mení a ľudia chcú vedieť, čo bolo na miestach, kde vyrastá niečo nové. Navyše, Bratislava sa mení bez stopy. Všetko staré sa najprv zbúra a zrovná so zemou. Veci na seba nenadväzujú a nevrstvia sa. Vždy sa ako keby urobí hrubá čiara, akoby bolo všetko predchádzajúce bolo zlé s tým, že to nové, čo sa tam vybuduje, už bude dobré."

Prečo ste ju pomenovali Pasáž?

"Bratislava je pre mňa pasáž môjho života. Tu som sa narodil, tu žijem, mám tu kamarátov, tu prechádzam životom, mám to tu rád. Vlastne okrem štúdia v Prahe na FAMU, hoci aj počas štúdia som často cestoval domov, som nikde inde nebýval. Cítim sa Bratislavčanom. Takisto pasáž je niečo, čo neodmysliteľne patrí k mestu."

Vo svojich fotografických knihách spájate fotografiu z textom a v Pasáži sa po prvýkrát predstavujete aj ako autor textov. Čo vás k tomu viedlo?

"Myslím si, že text je obohatením a že pridáva ďalší rozmer. A podľa mňa, keď máte viac vedomostí, potom máte k tomu miestu iný vzťah. Preto som napríklad na spoluprácu na knihe Medzičas – Miznúce miesta Bratislavy prizval architekta Petra Žalmana.

Čo sa týka knihy Pasáž, na rozdiel od predchádzajúcich kníh je pre mňa osobnejšia. Vraciam sa v nej na miesta, kadiaľ som chodil už ako malý chlapec a texty sú vlastne spomienky, ktoré vo mne tieto miesta evokujú. Aj keď plynové lampy, ktoré som ešte zažil na Tolstého ulici, odfotografované nemám."

Prečo ste si na fotografovanie Bratislavy vybrali čiernobielu fotografiu?

"Pre mňa je fotografia ako grafický list. Ako keď niekto urobí krásnu litografiu. Druhá vec je, že čiernobiele stvárnenie fotografiu zjednotí a odfiltruje na nej to, čo by inak zbytočne rušilo. Keď máte na farebnej fotografii červené a žlté auto, tak to bije do očí. Ale na čiernobielej fotografii sú obe sivé a vyniknú úplne iné štruktúry či línie. Mám rád ostré svetlo, keď slnko svieti a robí tiene, lebo tie dodávajú fotografii tú grafickosť a výtvarnosť. To je to, čo sa mi na čiernobielej fotografii páči. Aj keď som pracovne fotil na farbu, na mesto som farbu ani len neskúšal."

Odkedy fotografujete Bratislavu?

"Na ŠUP-ke, Strednej škole umeleckého priemyslu, ktorá bola vtedy na Palisádach, sme sa zameriavali najmä na výtvarnú fotografiu. Robili sme experimenty a pokusy v tmavej komore, prosto chceli sme robiť umenie a umelecké výpovede. Nás realita nezaujímala. Tak mi v tých rokoch, to boli 70. roky minulého storočia, pred nosom zbúrali celú časť mesta a ja som to ako keby nevnímal. Na to, že by sa to oplatilo zdokumentovať, som prišiel až v Prahe na FAMU. Tu nám jeden človek povedal, že v Londýne, predtým ako idú nejakú časť mesta asanovať, mesto vypíše štipendiá na rôzne druhy výtvarného umenia, pre maliarov, fotografov, filmárov, aj básnikov, ktorí tú štvrť vo svojich umeleckých prácach zdokumentujú. Nakoniec svoje diela odovzdajú mestu. Takže po tej štvrti niečo ostane.

Druhým impulzom bolo cvičenie, na ktorom sme mali dokumentárne odfotiť Václavské námestie. Vôbec som nevedel ako na to. Vtedy sa stavalo v Prahe metro a časť námestia bola prekrytá drevenými tunelmi a lávkami, bolo to skrátka stavenisko. Vtedy mi jeden profesor povedal, že však je to unikátna situácia, ktorá sa už nikdy nebude opakovať a nech to pojmem ako happening. Tak som to aj urobil a tento princíp som začal uplatňovať aj v Bratislave."

Boli aj nejaké iné impulzy?

"V tých časoch panoval názor, a to bol názor aj vtedy vážených fotografov, že Bratislava sa nedá fotografovať, pretože je v nej príliš veľa káblov a iných vecí, ktoré kazia fotografiu. Ostalo mi to v hlave. Vravel som si, že to nemôže byť pravda, že to treba zobrať poctivo s tým, že toto je realita, s ktorou treba pracovať. Predsa nemôžeme čakať, že Bratislava bude raz bez reklamy a káblov. Tak som to zobral ako výzvu."

Na vašich fotografiách často zobrazujete mreže, zábradlia či dvere. Čím vás tieto detaily tak fascinujú?

"Na starých zábradliach či mrežiach vidieť ručnú prácu, to fantastické remeslo či fortieľ. Chcel by som tieto detaily mať doma a keďže to nejde, tak si ich odfotím. Je to taká pocta starému remeslu.

Nedávno som na blogu zverejnil zopár fotografií zábradlia v obchodnom dome Dunaj a medzi ľuďmi to veľmi zarezonovalo. Rozmýšľal som, ako to funguje, lebo napríklad fotografie lavičiek nezaujali. Podľa mňa ide skôr o emóciu, ktorú ľudia za konkrétnou fotografiou vidia, presne tak ako ja. Do Dunaja som chodieval s mamou ako dieťa. Vo výťahu sedela výťahárka, ktorá nás vyviezla hore a potom sa išlo dolu tým schodiskom. To zábradlie si pamätá každý, kto niekedy v Dunaji nakupoval. Je to detail, z ktorého si každý odvíja svoj vlastný príbeh."