Fadrusz sa pre sochu neváhal vyvesiť na kríž

STARÉ MESTO. O pár dní uplynie 97 rokov od zničenia legendárneho súsošia Márie Terézie od sochára Jána Fadrusza, ktoré stálo na dnešnom Štúrovom námestí. Zničili ho príslušníci československých légií v dňoch 26. až 29. októbra 1921.

Po druhej svetovej vojne zmizla z neďalekého dunajského nábrežia aj busta jeho autora. Polozabudnutého prešporského umelca pri príležitosti 160. výročia jeho narodenia pripomenie výstava na Vajanského nábreží. Presne na mieste, kde kedysi jeho busta stála.

„Bol géniom v oblasti pomníkového sochárstva,“ hovorí Sándor Papp z občianskeho združenia Bratislavské rožky a jeden z autorov výstavy. Jeho rodné mesto však na neho s výnimkou pomenovania ulice na jednom zo sídlisk zabudlo.

Autori výstavy to pripisujú faktu, že Fadrusz vytvoril v Bratislave len málo diel. V exteriéroch neexistuje prakticky nič, čo by ho bežným ľuďom pripomínalo.

„Keď si ho porovnáme napríklad s Alojzom Rigelem, ktorého diela sú v centre mesta na každom kroku, a je napriek tomu tiež pomerne neznámy, tak Fadrusz vlastne ani nemá šancu byť známy,“ hovorí ďalší autor výstavy Ján Vyhnánek z OZ Bratislavské rožky.

Sochár Ján Fadrusz a jeho diela (9 fotografií)

Kedysi Fadruzsa pripomínala ulica priamo v centre, neskôr však bola premenovaná na Fajnorovo nábrežie. Dnes sochára v Bratislave pripomína iba ulica v Karlovej Vsi.

Kto bol Ján Fadrusz

Ján Fadrusz sa narodil v Prešporku ako jedno z desiatich detí chudobnej želiarskej rodiny. Zmysel pre umenie začal prejavovať v zámočníckej dielni, do ktorej nastúpil ako učeň. V rezbárskej škole v Uhrovci si osvojil všetky fortiele rezbárskeho remesla.

Budúci umelec, ktorého vzormi boli napríklad Georg Rafael Donner, autor monumentálneho jazdeckého súsošia v Dóme sv. Martina či ďalší prešporský rodák a významný viedenský sochár Viktor Tilgner, však túžil po inom. Dúfal, že raz bude môcť tvoriť sochy z kameňa a bronzu.

Tento sen mu pomohol splniť Ján Batka, známy prešporský archivár a znalec umenia. Rozpoznal mladíkov talent a jeho dielo gnómov vytesaných do kameňa, ukázal Tilgnerovi, ktorý pôsobil vo Viedni. Majster bol ochotný venovať sa mu bez nároku na honorár.

Vo Viedni Fadrusz najprv prenikal do tajov sochárskeho remesla v Tilgnerovom ateliéri. Po menšej výmene názorov, keď Tilgner v duchu novobaroka uprednostňoval bohatosť a rôznorodosť tvarov, urazený mladý sochár nešiel k Edmundovi von Hellmerovi. Jeho výraznejší, na podstatu viac orientovaný štýl mu bol bližší.

Fadruszovým prvým dielom, ktorým si vydobyl miesto medzi sochárskymi velikánmi, bolo Súsošie Márie Terézie v Prešporku.

Súsošie rozrezali

Súsošie bolo navrhnuté na miesto korunovačného pahorku. Stratil opodstatnenie po tom, ako korunovačnú ceremóniu preniesli z Prešporku do Budína a bol rozobraný.

„Pamätník začali pod Fadruszovým dozorom tesať v roku 1894 v lome na mramor v talianskom Carrare podľa sadrového odliatku, ktorý autor vytvoril v dvojnásobnej životnej veľkosti v Budapešti,“ ozrejmil Papp.

Podľa Fadruszových predstáv mala byť socha vytesaná z jedného bloku kameňa. V takejto podobe ju však nemohli previezť na lodi ani po železnici a museli ju rozrezať na viacero kusov. Umelec však dbal aj na to, aby na súsoší nezostala žiadna priehlbina, kde by sa voda hromadila, prípadne by mohla preniknúť do prasklín. Problémové miesta vyplnil špeciálnym anglickým cementom.

Sochu slávnostne odhalili 16. mája 1897 pri príležitostí miléniových osláv za prítomnosti cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. a 26 členov jeho panovníckeho dvora.

Súsošie sa nasledujúcich dvadsaťštyri rokov stalo neodmysliteľnou súčasťou mesta a jeho koloritu. Stala sa najfotografovanejšou pamiatkou mesta.

Súsošie ako hrozba

Situácia sa dramaticky zmenila v marci roku 1921. Posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol I. sa pokúsil o návrat na uhorský trón. Mladá Československá republika to vnímala ako ohrozenie svojej existencie. V stupňujúcich sa protimaďarských náladách zničili súsošie Márie Terézie príslušníci československých légií za asistencie polície.

Nemým svedkom zničenia sochy bola aj busta samotného autora od Johanna Pflieglera, ktorá od roku 1912 stála na dnešnom Vajanského nábreží. Bola odstránená po druhej svetovej vojne.

„Nevieme presne, prečo ju dali preč, zrejme to súvisí s miznúcou historickou pamäťou mesta. Našťastie, busta sa zachovala a dnes ju má v depozite Galéria mesta Bratislavy,“ ozrejmil Papp.

Papp považuje za dielo, ktoré najvýstižnejšie charakterizuje tohto umelca a jeho tvorbu, bronzové súsošie Mateja Korvína v Kluži (Rumunsko).

Nečakaná smrť

Sám Fadrusz si v roku 1893 otvoril sochársky ateliér v Budapesti. Tu aj ako 45-ročný nečakane zomrel a je tu aj pochovaný.

Jeho menšie práce ako socha Mikuláša Wesselényiho v Zilahu, socha Ľudovíta Tiszu v Segedíne, Wenckheimova socha v Kisbéri či sochy atlasov a levov, ktoré strážia vstupnú bránu do budínskeho hradného paláca, sa dodnes nachádzajú na verejných priestranstvách.

„Jediný problém týchto diel je len to, čo žiaľ postihuje aj iných sochárov: ľudia ešte dokážu ako-tak identifikovať zobrazenú osobu, no už menej autora diela,“ hovorí Papp.

Kristus v Blumentáli

V Bratislave sa dodnes nachádza dielo, ktorým Fadrusz ukončil štúdium na akadémii vo Viedni. Sochu Krista na kríži pôvodne plánoval vyhotoviť podľa živého modelu visiaceho na kríži. Ten to však nevydržal a modelom sa stal Fadrusz sám.

Dal sa vyvesiť na kríž a celú tortúru znášal dovtedy, kým ho fotograf nezvečnil zo všetkých uhlov. Na základe záberov vytvoril Krista na kríži.

Dielo obdivovali laici aj odborníci. V rokoch 1892-1893 na Krajinskej umeleckej výstave v Budapešti Fadrusz zaň získal hlavnú cenu. Dielo potom obdivovali aj na svetovej výstave v Paríži alebo v anglickom Exeteri.

Sadrový odliatok neskôr daroval Blumentálskemu kostolu, kde je dodnes. Ďalší odliatok sa nachádza vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici, no môžeme ho objaviť aj v Dobšinej, ozrejmil Papp.

Vráti sa Fadruszova busta na nábrežie?

„Cieľom našej exteriérovej výstavy je dosiahnuť, aby obyvatelia a návštevníci mesta získali obraz o živote a diele významného prešporského sochára Jána Fadrusza a o histórii Bratislavy,“ hovorí Papp.

Boli by veľmi radi, keby ho pripomínalo nejaké umelecké dielo na verejnom priestranstve. Či by išlo o návrat busty na pôvodné miesto, alebo by sa vytvorila nová busta či iné dielo, je však podľa nich úlohou mesta, samosprávy a odborných komisií.