Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Žigmund Luxemburský 4. októbra 1411 na sneme v Prešporku vyhlásil svoju dvojročnú dcéru Alžbetu za dedičku uhorského trónu (v prípade ak zomrie bez mužského nasledovníka).
Jej budúceho manžela, rakúskeho vojvodu Albrechta Habsburského ustanovil za svojho dediča.

V zime o 26 rokov neskôr sa panovníkov vek a zdravie už nedali oklamať a celé okolie vedelo, že pozemské chvíle cisára Žigmunda Luxemburského sa chýlia ku koncu.
Jeho zdravotný stav sa veľmi zhoršil, trápila ho dna, prst na nohe postihla gangréna a musel sa podrobiť mimoriadne bolestivej amputácii.
Keďže Žigmund pochyboval po upálení Jana Husa o vernosti českej, z veľkej časti nepriateľsky naladenej kališníckej šľachty, rozhodol sa uchýliť do Uhorska. Jeho druhá manželka Barbora Celjská sa usilovala presadzovať vlastnú politiku a moc a vládu si chcela zabezpečiť sobášom s poľským panovníkom.
Taliansky humanista Enea Silvio Piccolomini, budúci pápež Pius II., vo svojej Histórii českej sa o cisárovej manželke vyjadril veľmi priamočiaro:

„Žena už stará, zaoberajúc sa myšlienkou na nové manželstvo, opustí v mysli dcéru, ktorá vyrástla v nádeji kráľovstva a bola vydatá za Alberta, vojvodu rakúskeho, nemyslí na nič iné ako na rozkoše nového súloženia...
Cisárovi nezostali utajené plány jeho bláznivej ženy. A keď sa od lekárov dozvedel, že už skoro zomrie, kázal sa odviezť z Čiech, ktorých vernosť k nemu bola pochybná, na Moravu, aby pred skonom ešte uvidel dcéru. Táto prišla k nemu s manželom do mesta Snoima (Znojmo).“
Cisárovu manželku, ktorá svojho muža sprevádzala, hneď zatkli, ale jej bratovi Oldřichovi sa podarilo utiecť.
Cisár povolal k sebe najvyšších českých a uhorských šľachticov a Piccolomini píše: „Uistil ich, že prišla naň telesná ochablosť a že už ďalej žiť nemôže a pôjde cestou svojich otcov.

Ale skôr, ako oči zavrie, chce s nimi jednať o prospešnom stave svojich kráľovstiev. Rakúsky vojvoda Albrecht že je jeho zať. I dokonalosťou vynikajúci i rodom svojím vznešený, ktorého nemenej miluje ako svojho syna, a tak menuje ho svojím zástupcom a žiada, aby vyplnili jeho poslednú vôľu.“
A spolu s mŕtvym panovníkom sa odobrali do Prešporka a odtiaľ odišli do Varadína, kde ho pochovali.
Uväznenú Barboru prinútili vzdať sa majetku a napokon dožila v Mělníku, vennom meste manželiek českých kráľov.
