Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Typické chrumkavé guľaté pečivo vyrobené z pšeničnej múky, sladu, soli a vody, ktorého charakteristickým rysom je hviezdica na lícovej strane, podľa niektorých prameňov prvý raz upiekli až na počesť Františka Jozefa II.

Faktom však je, že už v septembri roku 1830 pri príležitosti korunovácie Ferdinanda V. v Dóme sv. Martina prišli bratislavskí pekári na trh s novinkou.
Pečivo na panovníkovu počesť nazvali cisárskymi žemľami – Kaisersemmel – kaiserkami (napriek tomu, že bol korunovaný za kráľa Uhorska) a predávali ich po grajciari za kus.
V minulosti sa tmavý chlieb piekol z raže, svetlý zo pšenice a v stredoveku sa pekárenské výrobky predávali nie v pekárňach, ale na trhoviskách, kde boli postavené drevené búdy, alebo pod šiatrami. Zriedka boli stánky i murované.
Drahšie biele chleby a pečivo pekári predávali na pultoch, obyčajné čierne chleby jednoducho na rohožiach na zemi. Pekári piekli kysnuté chleby (jačmenný, prosový, pohánkový, ryžový, veľkonočný, vlašský, kyslastý, praclíkový, žemľový, gaštanový, žaluďový a neskôr i zemiakový), nekysnuté posúchy, placky, lokše a pagáče.

Chlieb, aký poznáme dnes, sa objavil až v 19. storočí, keď prišla móda bieleho chleba z uhorskej múky.
V Bratislave bolo voľakedy vždy viacero pekárov a povinnosťou každého z nich bolo svoje výrobky označovať rímskymi číslicami. Toto opatrenie slúžilo v prípade reklamácie hmotnosti či kvality chleba a umožnilo ľahko identifikovať výrobcu. Tresty za podvádzanie boli veľmi prísne a nepoctivých výrobcov namáčali do Dunaja.
Keď sa bratislavskí pekári roku 1792 dohodli, že budú piecť menšie žemle, obľúbený herec Wachsmann prišiel na scénu Mestského divadla vo fraku s malými žemľami namiesto gombíkov. Pekári ho zažalovali za urážku cechu a súd odsúdil herca na 48-hodinový žalár.
Keď sa o dva dni vrátil na javisko, pýtali sa ho, či nebol vo väzení hladný. Herec odpovedal: „Kdeže! Našťastie sa do mňa zaľúbila dcéra väzenského dozorcu a každé ráno mi kľúčovou dierkou podala tri žemle“.

Kaiserky neboli prvým symbolickým pekárskym sortimentom, veď už po porážke Turkov pri Viedni roku 1683 prišli pekári v cisárskom meste s rožkami, ktoré neboli rovné, ale dali im symbolickú podobu tureckého polmesiaca.
Napokon, veľké maslové rožky, v obchodnej sieti známe ako karlovarské, sa ani nie tak dávno, pred päťdesiatimi rokmi, všeobecne volali Dubčekovými rožkami.
Autor: Vladimír Tomčík