Vladimír Tomčík, historik združenia Devínska brána
Dobová tlač o ruskom vojenskom prieniku na územie monarchie samozrejme nepriniesla ani riadok, ale v "panslavistických kruhoch"panovala predstava o oslobodení Slovenska z východu.
Z okien strieľali na vojenské hliadky Čítajte V úporných bojoch sa podarilo zajať aj ťažko raneného ruského generála Kornilova, neskoršieho legendárneho a boľševikmi tak veľmi nenávideného veliteľa bielej armády. Po ročnom zajatí sa mu za pomoci českého vojaka Františka Mańáka podarilo utiecť do Rumunska.
Samotného Maňáka však chytili a v Bratislave odsúdili za velezradu na trest smrti. Poprave sa mu podarilo vyhnúť vďaka dokonalému fingovaniu duševnej choroby a vojnu sa mu vďaka tomu podarilo prežiť.
Situácia v mocnárstve však už začínala byť zúfalá. Zlyhávalo zásobovanie, núdza a hlad urýchľovali stratu aj posledných ilúzií. Množili sa aj protesty a vzbury vojakov a bratislavské vojenské veliteľstvo napríklad iba za jediný mesiac zaznamenalo 6607 dezertérov. V rámci celého Uhorska to bolo za rok až 800-tisíc.
Po Boke Kotorskej sa vzbúril 2. júna 1918 aj vojaci 71. trenčianskeho pluku v Kragujevaci, prezývaným pre odvedencov z Liptovskej, Oravskej, Trnavskej a Trenčianskej župy aj drotárskym. Vzburu však velenie armády dokázalo potlačiť a 44 slovenských vojakov bolo popravených.
Na Sakrakopci zahynulo v lietadle 82 ľudí Čítajte Slovenskí vojaci sa celkovo podieľali na 25 vzburách a krutosť následných exekúcií prevyšovala bežné rozsudky.
Len pár dní po Kragujevci sústredili 5. júna vo Vodných kasárňach v Bratislave (dnešná Slovenská národná galéria na nábreží) 307 navrátilcov z Ruska, ktorí mali byť odvelení na front. Výsledok vojny bol vtedy už jasný a nikomu z nich sa nechcelo zomierať za cisára pána. Vojaci preto odmietli bojovať v nezmyselnej vojne a umierať za vlasť, ktorá im bola cudzia.
Táto vzbura nebola koordinovaná, vojaci neboli ozbrojení a po potlačení revolty boli postavení pred stanný súd. Dvaja z nich, Ján Škapík a Martin Jursa (obaja mali 22 rokov), boli odsúdení a pre výstrahu zastrelení pri hradnom múre.
V decembri 1925 telá oboch martýrov exhumovali a pochovali na cintoríne v Slávičom údolí. Umelecká beseda slovenská vypísala verejnú súťaž na vytvorenie kenotafu (symbolického hrobu). Mestská rada naň chcela použiť materiál zo zvyškov podstavca odstráneného súsošia Márie Terézie.
Štefánik do Bratislavy nedoletel Čítajte Víťazom sa stal známy architekt Emil Belluš, jeho zámerom však granit z podstavca nevyhovoval. Neskôr sa preto tento materiál použil pri výstavbe pamätníka obetiam I. svetovej vojny na Murmanovej výšine (známy aj ako Štyri levy) neďaleko Horského parku a dnešného Slavína. Jeho autorom je známy bratislavský sochár Alois Rigele a architekt Franz Wimmer.
Pomník obom popraveným vojakom nakoniec slávnostne odhalili 1. novembra 1927 a v období medzivojného Československa sa stal významným pietnym a spomienkovým miestom.
