Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Na Slovensku od nepamäti zvony z veží živých volajú, mŕtvych oplakávajú a zlých duchov zaháňajú.
Keď 16. augusta 1938 zomrel Andrej Hlinka, na veži Starej radnice sa rozozvučal historický zvon a pridali sa zvony všetkých katolíckych kostolov.
Ferdiš Juriga mal neskrotnú povahu Čítajte Noviny písali: „Do ťažkého smútku oblieka sa slovenský národ. Hlboko sklonení nad ťarchou bolesti, ale odovzdaní do vôle Božej hlásime všetkým verným Slovákom a Slovenkám pod Tatrami a vo všetkých dieloch sveta: Andrej Hlinka dobojoval svoj veľký boj.“
Vláda vyhlásila štátny smútok, nariadila na štátnych inštitúciách vyvesiť smútočné zástavy a pohreb v Ružomberku (21. augusta) sa stal celonárodnou udalosťou.
Železnice poskytovali zľavy v mimoriadnych vlakoch a tisíce ľudí tu nocovali pod holým nebom, v parkoch i na lúkach pri meste.
Obrad odbavoval (trval takmer deväť hodín) spišský diecézny biskup Ján Vojtaššák a podľa niektorých údajov na pohreb prišlo až 120 000 ľudí – 900 kňazov, biskupi, (prezident Beneš neprišiel a zastupoval ho predseda vlády Milan Hodža), zástupcovia všetkých politických strán, ministri, veľvyslanci, starosta Bratislavy Vladimír Krno, Jan A. Baťa a zahraničné delegácie.
Originál Pittsburskej dohody posilnil autonomistov Čítajte Zástupca amerických Slovákov zobral hrsť zeme z Hlinkovho hrobu a odniesol ju do USA.
Chorvátsku delegáciu viedol muzikológ a spisovateľ Josip Andrič, častý návštevník Chorvátskeho Grobu, kde aj 24 rokov žil spisovateľ Milo Urban.
Ten o Hlinkovi napísal: „Kadiaľ tento bojový človek šiel, chumelilo sa, zúrili búrky a lialo sa. Mnohí mu to i zazlievali, prezývali ho buričom, no my dnes bezpečne vieme, že práve takého človeka sme potrebovali.
Slovenská zem bola vysušená, mŕtva, potrebovala takéto búrky. Zelenalo sa po nich na každom poli, rástla odvaha, elán a ich priamy a nepriamy vplyv blahodarne pôsobili predovšetkým na náš kultúrny vývoj.“
Ako každá veľká osobnosť aj Hlinka je vnímaný rozporuplne. Na jednej strane ako otec národa (i keď to vyhláškou ani zákonom nemožno dosiahnuť), podľa iných obdivoval autoritárske a nacionalistické režimy. Pritom jeho kritici zabúdajú na dobový kontext.
Na chybu v mene doplatila redakcia Čítajte Tatíčka Masaryka, ako otca českého národa, nikto nespochybňuje, pritom pri svojom pobyte v Taliansku sa pred zástupcami tlače takto o fašizme vyjadroval:
„Pokud se týče vaší revoluce fašistické, byla nutná a jsou-li naši socialisté proti fašizmu, jsou u nás také nacionalisté, kteří hledí na vaši vládu a na nynější situaci italskou s velkými sympatiemi.“
A tie sympatie konkretizoval Masaryk roku 1926, keď Benitovi Musolinimu udelil najvyššie československé vyznamenanie – Rad bieleho leva.
