BRATISLAVA. Jozef Labuda patrí medzi olympijských nešťastníkov, akých je málo. Zahrať si zahral, ale iba na tréningoch. Tokio videl len do začiatku oficiálneho programu olympiády v roku 1964.
Joklovi tlieskali i súperi Čítajte Japonská strava nemusí chutiť každému. To bol aj Labudov prípad. Nevie, ako sa mu neplecha s obzvlášť trpkou príchuťou prihodila.
Vraj, a neoverene, z ovocia, ktoré zjedol pri medzipristátí v Malajzii.
Prvý ho diagnostikoval už na pohľad lekár výpravy Pavol Handzo, ktorý si denne nešiel aspoň minútku, aby nešťastníka navštívil. Bolo to ako v zlom sne.
Labuda ešte stihol slávnostné otvorenie a chystal sa na úvodné stretnutie proti Maďarsku. Lekár i spoluhráči si všimli neprirodzenú farbu očného bielka. Volejbalista bolesti nemal. Napriek tomu diagnóza znela – žltačka.
Diéta i karanténa
Hlúpa choroba, ktorá si vyžaduje diétu i karanténu. Labuda strávil olympiádu zavretý v tokijskom špitáli.
Spoluhráčov sledoval na televíznej obrazovke. Nemohol s nimi absolvovať ani poolympijské turné po Japonsku.
Domov odcestoval spolu s celou volejbalovou časťou výpravy až dva týždne po olympiáde.
Labuda, rodený Bratislavčan, začínal paradoxne s futbalom. A v Trnave. Vyrástol však takmer k dvom metrom a vtedy to bola vo futbale dosť výrazná nevýhoda. Naopak, na basketbal to chcelo ešte o čosi viac, ale na volejbalového smečiara to bolo akurát.
Labuda sa natrvalo usadil v Bratislave v roku 1954. Krátko pôsobil v Červenej hviezde, no potom nastúpil k bratislavským vysokoškolákom, ktorých koučoval žilinský nadšenec Jaromír Perútka, neskôr historik slovenskej telesnej výchovy.
Slávii UK Bratislava ostal verný až do roku 1968. Preskákal romantické volejbalové časy prírodných ihrísk na Šmeralovej ulici, Palisádach, Kalinčiakovej či na Tehelnom poli.
Schenk bol skvelý hráč aj tréner Čítajte A boli to zavše nádherné športové sviatky. V roku 1956 sa hral Turnaj o pohár oslobodenia Bratislavy a záverečný deň sledovalo až 5-tisíc divákov. Hralo sa na upravenej ploche futbalového Tehelného poľa.
