FOTO - ARCHÍV
Pre film Tanečnica v tme Trier zvolil formu muzikálu, čím sa pri udeľovaní Zlatých paliem postaral v Cannes o rozruch. Rozporuplné ohlasy sprevádzali i uvedenie filmu na 35. ročníku karlovarského filmového festivalu. Ale také už Trierove filmy sú - buď sa s nimi vznesiete do závratných výšok, alebo ste uchvátení, alebo nechápavo krútite hlavou.
Samotný príbeh filmu je prostý - sebaobetovanie robotníčky Selmy. Björk skryla svoju nevšedne zaujímavú tvár za popolníkovité sklá okuliarov, pretože Selma trpí očnou chorobou, ktorá ju postupne pripravuje o zrak. Selma do Spojených štátov začiatku šesťdesiatych rokov emigrovala z Československa, aby zarobila peniaze na operáciu svojho, rovnakou chorobou postihnutého syna. Jej život je plný driny, odriekania a ukrývania postupujúcej slepoty. Jedinou radosťou sú skúšky ochotníckeho predstavenia West Side Story a tajné snívanie o svete, ktorý tancuje a spieva.
Scenár a dialógy Larsa Von Triera a hudba Björk tvoria celok, ktorý diváci označujú zväčša slovami hlboký zážitok. Muži sa netaja tým, že nefalšovane zaslzili, návštevníci kín mĺkvo sedia i po záverečných titulkoch a zážitok z filmu trávia aj niekoľko dní. Pointa filmu každého upozorní na fakt, že z denného uponáhľaného života sa vytrácajú skutočné hodnoty a že celkom podľa slov Selminej priateľky tesne pred popravou, mali by sme častejšie počúvať hlas svojho srdca.
Ak dáme priestor kritickejším názorom, celý film zachraňuje jedine Björk svojím hereckým výkonom a svojou hudbou, ostatné je fiasko - scenár je prepiaty a vyrátaný na efekt, kamera (Robby Müller) chce byť originálna, ale citlivejším jedincom pravdepodobne spôsobí epileptický záchvat alebo aspoň bolenie žalúdka. Takže - dobrá je Björk a nie film. Posúďte sami. (mi)
