Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Po niekoľko storočí bola správa územia dnešného Slovenska v rámci Uhorského kráľovstva organizovaná v župách či stoliciach.
Keďže ani desať rokov po vzniku Česko-Slovenska nemal administratívny dosah vládnej moci na nižších úrovniach jednotnú podobu na území celej republiky, uvažovalo sa o zavedení žúp či veľžúp aj v Čechách a na Morave.
Predstavenie Pittsburskej dohody posilnilo autonomistov Čítajte Lenže po zistení, že v niektorých z nich by prevažovalo nemecké obyvateľstvo, vláda od pôvodného zámeru rýchlo upustila.
Zákonom 125/1927 s účinnosťou od 1. júla nasledujúceho roka zaviedla jednotnú formu správy na celom území republiky. Na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi boli zrušené župy (zrušený bol aj Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska) a zavedené bolo krajinské zriadenie, v Čechách nazývané zemské.
Štát bol rozdelený na štyri administratívne časti – Českú zem, Moravsko-sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskú zem. Tie sa delili na okresy (v podstate tak ako predtým) a až na malé úpravy zostali nezmenené.
Krajinský úrad mal sídlo v Bratislave a už v roku 1929 vypísali architektonickú súťaž na „veľký komplex úradu“ v priestoroch dnešného Námestia slobody, ktorý mal byť akousi vládnou štvrťou. Lenže návrhy sa nerealizovali.
Na čele Slovenskej krajiny stál krajinský prezident (počas jeho trvania sa vo funkcii vystriedali Ján Drobný, Jozef Országh a Julián Šimko) a organizačne sa úrad delil na prezídium a administratívu. Krajinský prezident bola síce funkcia s honosným titulom, ale s minimálnymi právomocami, keďže reálne podliehal pražskému ministerstvu vnútra.
Po 14. marci 1939 boli kompetencie úradu postupne obmedzované a napokon na konci decembra, keď prešli na ministerstvo vnútra a obnovené župy, zanikol.
Na Sakrakopci zahynulo pri havárii lietadla 82 ľudí Čítajte Verejnosť vzniku krajinského zriadenia v podstate nepripisovala žiadny význam (koniec koncov aj právom), o čom svedčí aj článok v Slovenskom denníku, ktorý čitateľov informoval:
„Mal by dnes, na uliciach panovať obzvlášť čulý ruch. Veď predsa župy sú zrušené a majú sa všetky presťahovať do Bratislavy. Na to sťahovanie a vtiahnutie žúp do hlavného mesta som bol najviac zvedavý.
A ono nič a nič, ba ako som počul ani v Turčianskom Sv. Martine, ani v Nitre, ani v Košiciach, ani v Liptovskom S. Mikuláši, ani vo Zvolene nemajú na uliciach smútočné zástavy, ba vraj ani nik neplače, iba ak snáď nejaké mladé dievča len smúti, že odídu mladí župní úradníci do Bratislavy.
Ináč však toto nie je žiadon župný pohreb, ba som nikde nevidel smútočné oznámenie. Predsa keď zomrie šesť žúp odrazu, je to veľká a významná udalosť.“
