Hrali pred 130-tisíc ľuďmi. O prehre slovenského tímu rozhodli opití arbitri

BRATISLAVA. Jiří Tichý bol dokonalým stopérom. Mal skvelý fyzický fond. Neprehral azda jediný hlavičkový súboj.

Na obrancu vynikajúco prihrával. Mal prehľad v každej situácii, bol pokojný, ale súčasne i rozhodný. Bol to džentlmen, ktorý vystupoval vždy fér.

„To sa o mne hovorilo, ale ja som bol tvrďas. Asi som na svoje okolie pôsobil tým, že som sa nikdy nerozčuľoval. Keď som fauloval, vždy to brali ako výnimku či nedopatrenie," usmieval sa v roku 2009 v rozhovore pre SME.

Uchytil sa v Bratislave

Tichý pochádza z Jeneča pri Prahe. Futbal začínal hrať na hrboľatých lúkach s loptami, do ktorých by s pohŕdaním dnešné šesťročné decko ani nekoplo. Skúšali ho v pražských kluboch, no nepresadil sa.

Mal dvadsaťjeden, keď ho objavila Červená hviezda Bratislava. Išiel do jej rodiaceho sa skvelého kolektívu vojenčiť.

Červenka mala štadión, ktorý sa dávno stratil v petržalskej zástavbe. Mal kapacitu do 30-tisíc miest. Neraz bol vypredaný. Starým mostom tiahli húfy takmer ako na Tehelné pole.

Červená hviezda, hoci v Bratislave „menšinový" klub po Slovane, si veľmi rýchlo získala srdcia priaznivcov a rešpekt celej bývalej republiky. Po siedmich rokoch od vzniku klub získal titul. Mužstvo elegánov a inteligentov, čo bola v tom čase pre papalášov aj čosi ako nadávka, však po desiatich rokoch od vzniku zaniklo.

Červená hviezda so Slovanom riadne šliapali pražským klubom na päty, tak ju zrušili. Mal v tom prsty priamo prezident republiky Antonín Novotný. Tichý prešiel aj so spoluhráčmi do Slovnaftu Bratislava (neskôr Inter). Potom odišiel do Sparty.

Skvelý tréner Borhy

„Zo všetkých futbalových štácií najčastejšie myslím na Bratislavu. Veď som v Červenke začínal hrať ligu. Čím som starší, tým viac som na túto minulosť pyšnejší. Manželka mi často hovorí, Jirko, poďme do Bratislavy, obaja máme na ňu najkrajšie životné spomienky," hovoril obranca čilského finále proti Brazílii (Československo prehralo 1:3).

„Aj na derby so Slovanom rád spomínam. S útočníkom belasých Emilom Pažickým som mal asi najnemilosrdnejšie súboje v kariére. Raz ma skopol. Na druhý deň prišiel na náš tréning a pozval ma pod viechu, kde sa mi pri dobrom vínku ospravedlnil. Boli sme kamaráti na život a na smrť. Žiaľ, už nie je medzi nami," spomínal.

Tichý vysvetľoval tajomstvo vtedajšie strmého vzostupu klubu.

„Mali sme na tie časy vhodné podmienky a skvelého trénera Karola Borhyho. Tento znalec maďarského futbalu z jeho najlepších čias nás naučil prvky elegantného, technického futbalu s taktikou stále novátorského rozostavenia 4-2-4,“ opisoval.

„Pointa neskutočného vzostupu však bola v inom. Všetci sme rozmýšľali na jednej vlne životnej filozofie. Milovali sme futbal a vždy sme sa snažili byť slušní," vystihol.

Z rozhodcov tiahla whisky

Bratislava bola kedysi skvostným futbalovým prepletencom. Tichý s úsmevom spomínal: „Pavol Molnár, nenápadný útočník, ktorý bol na MS 1958 i 1962, má bronz z ME 1960, bol prv slovanistom, ale vrchovato sa siedmimi gólmi zaslúžil o titul ČH. Dva dal v derby proti Slovanu (3:1). Povrávalo sa, že otec, prívrženec Tehelného poľa, mu 'za odmenu' struhol jednu výchovnú.“

Fratišek Hlavatý prišiel medzi niekdajších spoluhráčov až z Plzne. Bol hrdinom iste najpamätnejšieho dvojzápasu Červenej hviezdy proti Glasgow Rangers v EPM (dnes Liga majstrov) v roku 1959.

Tichý sa mierne rozčúlil: „Vonku pred 130-tisíc divákmi sme prehrali iba 3:4. Za stavu 2:1 pre nás niekto vo výskoku zrazil Hlavatého. Bol som blízko. Videl som, že omdlel. Škóti vtedy vyrovnali. Polčas dochytal útočník Dežo Cimra (v tých časoch sa nesmelo striedať – pozn. red.),“ opisoval Tichý.

„V prestávke dal Frantu doktor Bínovský ako-tak dokopy. Za bránkou stál náš druhý tréner Bujna a navigoval: Franto stojíš o meter mimo bránky, doprava, potom doľava. Pozor, strieľa. Robil som, čo som mohol, chytil som aj penaltu. Aj tak sme prehrali. Prehrali? Škótom vyhrali boj zjavne opití švajčiarski rozhodcovia. Museli im ponúknuť azda galón whisky, razilo z nich riadne," vravel.

Strážil slávneho Zagalla

Na bratislavskú odvetu na Tehelnom poli prišlo 60-tisíc divákov.

„Urobili sme chybu. Proti Škótom sme vybehli tvrdo. Chceli sme pomstu. To nebol náš štýl. Remizovali sme 1:1. Pre mňa sú tieto zápasy skôr smutnou spomienkou. Predtým sme zdolali Porto. Ak by sme vyradili Rangers, čakala by nás Sparta Rotterdam a vtedy nebol holandský futbal bohviečo. A v semifinále Real. Mali sme v hrsti možnosť preraziť do najväčšieho futbalového sveta," hovoril Tichý.

Na šampionáte v Čile hral až vo finále. Vystriedal nie celkom zdravého obrancu Jana Lálu na nezvyčajnom mieste pravého obrancu. Svoje zohral aj moment prekvapenia pre súpera.

„Mohli sme vyhrať. Strážil som Maria Zagalla, neskôr aj chýrneho trénera. Hral skôr európsky futbal. Ani si neškrtol. Finále bolo o nevyspytateľnosti futbalu. Preto je krásny, hoci vtedy sme trpeli. Vildo Schrojf nám doslova vychytal finále a v ňom pustil tri školácke góly. Viedli sme 1:0. Taký je život,“ povzdychol si Tichý.

Dva roky pred Čile bol na majstrovstvách Európy v Marseille bronzový.

Na sklonku kariéry získal dva tituly so Spartou. V slávnom klube sa staral o žiakov a dorastencov.