Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Viacerí členovia rozvetvenej prešporskej rodiny Kampfmüllerovcov sa v 19. storočí podieľali na kultúrnom a spoločenskom rozvoji mesta a boli to práve jej ženské predstaviteľky, ktoré v tomto smere urobili najviac.
Na Ondrejskom cintoríne majú Kampfmüllerovci okrem klasicizujúceho náhrobku z kararského mramoru na stene kostola Povýšenia svätého Kríža aj kamennú epitafnú tabuľu.

Pripomína pamiatku zosnulého člena rodiny, poručíka Franza Kampfmüllera. Zahynul v bitke pri Custoze 24. júna 1866 a preto ho nemohli pochovať spolu s rodinou.

Okrem mena je na nej po nemecky uvedené, že bol príslušníkom 39. delostreleckého regimentu Dom Miguel a padol v bitke pri Custoze neďaleko Verony 24. júna 1866.
Bitka pri Custoze bola súčasťou vojny o nezávislosť Talianska, ale pre nadšených oponentov rakúskeho cisárstva nedopadla dobre. Rakúskemu zboru so 7500 vojakmi velil arcivojvoda Albrecht. Na opačnej strane generál Alfonso La Marmara disponoval takmer dvojnásobkom vojakov.
Po nečakanom útoku sa však rakúskemu hulánskemu pluku za cenu vlastného zničenia a smrti samotného veliteľa podarilo preniknúť do nepriateľského tyla a Taliani takticky ustúpili. Bitka dopadla presne opačne, ako pred siedmimi rokmi v ten istý deň v bitke pri Solferine, kde rakúske vojská utrpeli krutú porážku.

Solferino bolo po bitke národov pri Lipsku najväčším vojnovým stretnutím. Do bojov sa zapojilo na tristotisíc vojakov, medzi nimi aj množstvo našich krajanov. Spojeneckým vojskám francúzsko-sardínskej armády vtedy velil Napoleon III. a sardínsko-piemonstský kráľ Viktor Emanuel II.
Ich protivníkom bol 29-ročný rakúsky cisár František Jozef I. Chcel získať vojenskú slávu a odvolal hlavného veliteľa armády Ferenca Gyulaia. Bol však vojensky neskúsený a ako nekoncepčný diletant bol spoluzodpovedný za krutú porážku svojej armády a desaťtisíce zbytočných obetí.
Porážka pri Solferine bola taká tvrdá, že sa už nikdy nepokúšal armáde veliť. Napriek tomu vášeň pre všetko militantné mu zostala na celý život. Uniformy doslova miloval a vo svojom šatníku ich mal desiatky aj s nespočetnými štrngajúcimi vyznamenaniami všetkým možných krajín sveta.
Účastníkom bojového stretnutia bol aj zdravotník Švajčiar Jean Henri Duval. Bol šokovaný štyridsiatimi tisíckami padlých a ranených, ktorí zostali ležať bez pomoci na bojisku. Pod heslom „tutti fratteli“ – všetci sme bratia, začal organizovať pomoc, ošetrenie a záchranu ranených bez rozdielu národnosti. A tak naštartoval proces vzniku Medzinárodného Červeného kríža.