BRATISLAVA. Keď dnes pri moste Lafranconi cyklisti odbočia z hlavnej trasy doprava, nová žlto-modrá cyklistická značka ich zavedie do hustého Pečnianskeho lesa.
Najprv vedie popri Dunaji a potom sa tesne pred hranicami s Rakúskom prudko stočí doľava. Na konci lužného lesa len pár desiatok metrov od opraveného bunkra B-S 4 Lány im maketa železnej opony pripomenie totalitnú, zadrôtovanú minulosť našej krajiny.
Najnovšia maketa fyzickej železnej opony sa nachádza v Pečnianskom lese. (zdroj: Jana Liptáková)Pred rokom 1989 by sa nielenže nedostali tak blízko k samotnej hranici, ale pri pokuse o jej prekročenie by riskovali uväznenie či dokonca aj život. Dnes už len bielo-červené kamene ukazujú, kadiaľ vedie hranica a každý, kto má záujem, sa môže bez problémov pozrieť, ako vyzerajú polia na strane bývalého triedneho nepriateľa.
Cyklotrasa Cesta železnej opony EuroVelo 13
- meria 10 400 km a spája Barentsovo a Čierne more pozdĺž línie bývalej železnej opony,
- slovenská časť má necelých 90 km,
- na slovenské územie vchádza z rakúskeho Hohenau cez Moravský sv. Ján. Odtiaľ vedie popri Morave smerom k Bratislave cez Devínsku Novú Ves a Devín,
- výhodou slovenského úseku je, že skoro celý vedie mimo ciest a využíva bývalé asfaltové chodníky pohraničnej stráže.
Maketu koncom minulého roka postavilo Múzeum Petržalského opevnenia v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom v rámci cyklotrasy Petržalské bunkre.
Prepája cyklotrasu Cesta železnej opony EuroVelo 13 a Riečnu cyklotrasu EuroVelo 6.
„Vychádzali sme z dobových fotografií a ilustrácií bývalých príslušníkov Pohraničnej stráže,“ povedal Martin Kubala, predseda Múzea Petržalského opevnenia, zoskupenia nadšencov vojenskej histórie, ktoré v bunkri prevádzkuje múzeum.
Umiestnenie je približne v pôvodných miestach, aj keď prvý nižší plot sa nachádzal na opačnom okraji asfaltovej cesty.
Vzdialenosť medzi plotmi však bola väčšia. Maketu museli prispôsobiť danému voľnému priestoru a blízkosti cyklotrasy.
Aj týchto pár metrov plota z ostnatého drôtu a informačná tabuľa s historickými fotografiami stačia na vytvorenie predstavy o tom, ako to kedysi na slovensko-rakúskych hraniciach vyzeralo.
Železná opona
Po 2. svetovej vojne železná opona rozdelila Európu na sféru sovietskeho vplyvu a sféru vplyvu demokratických veľmocí USA, Veľkej Británie a Francúzska. Tiahla sa naprieč kontinentom od Baltického mora až dole k Jadranu.
Jej československý úsek bol dlhý 920 kilometrov, z toho slovenský úsek meral 106 kilometrov.
Fyzická železná opona na slovensko-rakúskych hraniciach začala rásť hneď po februárovom prevrate v roku 1948.
Aj keď ju komunistická moc prezentovala ako ochranu pred vojenskou hrozbou zo Západu, jej úlohou bolo zabrániť pašovaniu tovaru a voľnému pohybu obyvateľov, hlavne ich emigrácii.
Jej podoba a intenzita zabezpečenia sa počas rokov menili.
„Prvé drôtené prekážky boli vybudované v roku 1949 na takzvanom bratislavskom predmostí, to znamená na „suchej“ hranici s Rakúskom,“ ozrejmil historik Ľubomír Morbacher, ktorý sa ešte ako pracovník Ústavu pamäti národa podieľal na vybudovaní modelu železnej opony v Devínskej Novej Vsi. Nasledovalo budovanie vysokých pozorovacích veží.
Dnes slovensko-rakúske hranice označujú hrdzavé tabule. (zdroj: Jana Liptáková)Zásadný prelom pri strážení hranice so Západom sa odohral medzi rokmi 1950 a 1951. Vtedy začali budovať vojensky organizovanú Pohraničnú stráž a drôtené zátarasy po celej hranici. Tie boli budované, ak to bolo možné, niekoľko sto metrov od skutočnej štátnej hranice, aby bolo možné „narušiteľov“ chytiť skôr, než sa k nej stihli dostať.
Trojitý systém drôtených zátarás z 50. rokov. (zdroj: ABS)„Medzi najnehumánnejšie spôsoby zabezpečenia hranice so Západom patrila elektrifikácia drôtených zátaras a ich zamínovanie,“ ozrejmil Morbacher.
Drôtené zátarasy pozostávali z troch plotov z ostnatého drôtu. Prvý bol asi dva metre vysoký a pozostával zo spleti ostnatých drôtov.
Ďalší, vysoký viac ako dva metre, bol napájaný smrteľne vysokým napätím. Posledný plot slúžil ako zábrana pre zver, aby sa smerom od Rakúska nemohla dostať k nabitému plotu.
Medzi plotmi a popri nich bol zoraný kontrolný pás zeme na zachytenie stôp utečencov.
„V zakázanom pásme boli rôzne úseky podľa potreby buď zamínované, alebo boli do nich umiestňované nástražné systémy vyrábané pohraničníkmi podľa zlepšovacích návrhov,“ povedal Morbacher.
Takto vyzeral plot z ostnatého drôtu v hraničnej dedine Vysoká pri Morave v 80. rokoch. (zdroj: V. Nerád)Zakázané pásmo bolo zväčša až do vzdialenosti dvoch kilometrov od štátnej hranice a označovali ho tabule s nápisom: Pozor, zakázané pásmo, vstup zakázaný.
Vstup do samotného hraničného pásma označovali tabule s nápisom: Pozor! Hraničné pásmo, vstup len na povolenie!
V roku 1956 pohraničníci míny odstránili. Nie však z humánnych dôvodov, ale preto, že časté výbuchy zraňovali nielen utečencov, ale hlavne ich samých a poškodzovali drôtené zátarasy.
Nové systémy
V 60. rokoch sa začali zavádzať nové systémy signalizácie prekonávania hranice a ploty sa prestali napájať smrteľne vysokým napätím.
Trojitý systém drôtených zátarás sa postupne zredukoval na dvojitý. Prvá drôtená zátarasa sa stala signálnou stenou, teda plotom pod nízkym elektrickým napätím. Signalizoval miesto kontaktu s „narušiteľom“.
