Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Denník Slovák, ústredný tlačový orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v máji 1922 publikoval časť Hlinkovho prejavu v Krupine, v ktorom odznela kritická poznámka na adresu čechoslovakistických odporcov autonómie: „Kto bojoval, Slávik, Štefánek, Ivanka? Áno, po kanceláriách sa schovávali.“
Lenže zapracoval tlačiarenský škriatok a namiesto mena agrárnika Antona Štefáneka, ktorý ako jeden z prvých slovenských politikov začal preferovať československú národnú jednotu ešte pred vznikom spoločného štátu, sa v novinách objavilo meno Štefánik.
Noviny síce obratom priniesli opravu a ospravedlnili sa, napriek tomu 15. mája rozvášnený dav napadol a zdemoloval celé zariadenie redakcie. Polícia sa len nečinne prizerala a nezasiahla.
Proti násilnému aktu sa zdvihla vlna nevôle s argumentáciou, že takéto násilie proti slovenským novinám si nik nedovolil ani za Rakúsko-Uhorska.
Médiá na udalosť reagovali podľa politickej príslušnosti. Hodžov Slovenský denník písal:
„Pred redakciou Slováka v Lisztovej ul. (dnes Čajkovského) stál väčší zástup ľudáckych Orlov, ktorých si sem zavolali ľudácki agitátori, a provokovali protičeskými a protirepublikánskymi výkrikmi kľudne sa domov vracajúcich účastníkov legionárskeho tábora, vyhrážali palicami a terorizovali. Hrozili dokonca, že rozbijú celú Bratislavu...
Toto vystúpenie legionárov bolo spôsobené len provokáciami ľudáckych Orlov, z ktorých mnohí boli opití. Ľudáci, zvlášte Slovák, budú volať do sveta, že boli znásilnení, hoci sa im nič nestalo. A to čo sa stalo si sami zavinili.“
Diametrálne odlišne a so snahou o pozitívne spolužitie v novej republike reagoval český Den:
„Chování se jisté části Čechů na Slovensku ohrožuje vážně pokoj a mír v celé republice... Demobilisovaní legináři, kterých je ale vekmi málo spolu s českými úředníkmi a zaměstnanci a slovenskými příznivci Šrobára, uspořádali ve čtvrtek v Bratislavě tábor proti byrokratismu. Spolu s diváky súčastnilo se táboru na 4000 lidí...
Konečně dostal se „tábor“ k hlavnímu bodu, totiž k jednání straně ľudové. Hlinka, Juriga a brat generála Štefánika Igor Štefánik dostali svůj díl. Kto se opovážil protestovat, byl ohrožován rozzuřeným davem. Pod vedením „legionářů“, kteří stále volali, že oni nedělají žádné papírové resoluce, a že když nezakročí vláda, zakročí sami, táhly zástupy učastníků táboru k redakci a administraci Slováka. Násilím vypáčeny dveře, knihy, rukopisy vyházeny na ulici...“
Po dlhých prieťahoch nakoniec štát vyplatil redakcii Slováka odškodné vo výške 18 000 korún.
