Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Konská železnica a parná prevádzka fungovali u nás istý čas spoločne či vedľa seba. Prvý úsek železnice ťahanej koňmi (z Bratislavy do Trnavy) odovzdali s veľkou pompou do užívania roku 1840.
Čestných hostí odviezli súpravou s dvoma vozňami a najzvedavejších odviezli kočmi aj na prehliadku plánovaného úseku až do Serede. Začiatkom šesťdesiatych rokov odchádzali osobné vozne tri razy denne – o siedmej, jedenástej a o štvrť na šesť.
Príčinou ničivých požiarov bol aj spôsob výstavby mesta Čítajte Pre zaujímavosť cesta do Trnavy trvala tri a pol hodiny, čo bol nielen oveľa pohodlnejšie, ale aj rýchlejšie ako dostavníkom. Dobová informácia o stavbe konskej železnice hovorí:
„Robotníci sú z vetšej čjastki Sloweňi, a síce Slowáci, Čechowvja, Morawci, Poljaci atď...po tich koľajoch letja vozi jako vietor. Vozi majú nízke koljeska, ktorje sa na tie železne šíni práve hodja a ne priljehajú. Jeden koník utiahne veľa centov. A za parním vozom letja vozy jako by mihou.“
V Uhorsku bolo v tom čase len asi 1700 kilometrov veľmi nekvalitných ciest. Lepšie boli len v hornatých častiach krajiny, teda najmä na dnešnom Slovensku, kde bol dostatok kameňa na ich udržiavanie.
Väčšina ciest bola v lete prašná, na jeseň a jar cesty sa zmenili na blato, do ktorého zapadali nielen vozy, ale i ťažné zvieratá a stokilometrová cesta mohla trvať i niekoľko dní.
Neupravený povrch spôsoboval cestujúcim maximálne nepohodlie, ale cestovanie ani nebolo veľmi bezpečné. Aby sa zabránilo prepadom lúpežníkov, vyšlo nariadenie, že pri ceste musia byť stromy a kríky na dostrel pištole odstránené.
Generál Milan R. Štefánik do Bratislavy nedoletel Čítajte Je pravda, že rozsiahla preprava materiálu nebola dovtedy potrebná. Všetko sa organizovalo a aj stavalo z miestnych zdrojov, drevo sa prepravovalo po vode plťami. Až rozvoj priemyslu si začal vyžadovať zvýšenú prepravu surovín a vytváranie moderného spôsobu dopravy.
Vývoj sa nedal zastaviť a prvá súprava ťahaná parným rušňom prišla do Bratislavy z Viedne, Gänsendorfu a Marchegu 20. augusta 1848.
Náklady na výstavbu konskej železnice sa dvojnásobne predražili a roku 1871 trať odkúpilo konzorcium Prvotriedna rušňovo-železničná spoločnosť Šoproň – Prešporok – Břeclav – údolie Váhu, vedené kniežaťom Windischgrätzom a grófom Breunerom. Získali súhlas na výstavbu rozsiahlej siete parných železníc, ale od tohto druhu podnikania neskôr upustili. Firmu so ziskom predali novovzniknutej spoločnosti Považské železnice.
Čoskoro sa skončila aj prevádzka koňmo ťahaných vlakových súprav a trať začali prestavovať. Napokon 1. mája 1873 sa začala parná prevádzka na 54-kilometrovej trati Bratislava, Trnava a Nové Mesto nad Váhom.
