Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Päť mesiacov po obsadení Bratislavy a jej pripojení k prvej ČSR otriasla obyvateľmi bez rozdielu národnosti tragická smrť generála Štefánika.
Noviny čitateľov informovali: „Hrozná zdrvujúca správa vzrušila v nedeľný deň napoludnie 4. mája Bratislavu a onedlho nato celú oblasť československú.
Operu Kováč Wieland prvýkrát uviedli v Bratislave Čítajte Jeden z najväčších synov Slovenska Milan Štefánik, minister vojny Československej republiky, vracal sa do svojej oslobodenej krajiny, na ktorej oslobodení mal leví podiel, v aeropláne z Talianska v sprievode talianskych dôstojníkov, lež nebolo mu dopriate prijať hold vďačného národa, ale z blízkosti niekoľkometrovej výšky, než by vstúpil na svoju rodnú zem, zastihol ho tragický osud.
Tú zem, ktorú on vydobýjal z driapov uzurpátorských, privítala ho smrteľným bozkom.“
Posledná rozlúčka so Štefánikom, nadporučíkom Scottim a seržantmi Marlinom a Agginutim bola 11. mája v kaplnke posádkovej nemocnice.
V kruhu rodiny tam bola generálova matka, zástupca talianskeho kráľa, Francúzska a Veľkej Británie, ministri vlády, politici, zahraniční novinári i Scotus Viator, britský historik a publicista.
Národné noviny písali: „O druhej popoludní v hrobovej tichosti zahlaholil zbor moravských učiteľov. Spievali hymny Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska a za nimi starú husitskú Kdož jste boží bojovníci. Po dojímavom a mohutnom speve najlepšieho mužského zboru s pódia nasledovali smútočné reči.“
V roku 1954 sa komunisti porátali s buržoáznymi nacionalistami Čítajte Po oficiálnych príhovoroch a cirkevnom obrade sa dvojkilometrový pohrebný sprievod odobral na stanicu.
Trasu cez dnešné námestie Slobody a námestie 1. mája, Mariánsku, Špitálsku, Námestie SNP a Štefánikovu ulicu, ktoré bolivyzdobené čiernymi, štátnymi a národnými zástavami, lemovali desaťtisíce ľudí.
Na čele sprievodu išla ťažká jazda s vytasenými šabľami, sokoli v slávnostných uniformách, francúzski legionári s dlhými bajonetmi, niekoľko ruských legionárov (väčšina bola vtedy ešte na Transsibírskej magistrále), legionári z Talianska v zimných uniformách, za nimi zástupcovia cirkví, moravskí učitelia a 104 vencov.
Za rakvami na lafetách išiel dôstojník s rádmi na vankúši, rodina, zástupca prezidenta dr. Šámal (Masaryk sa na poslednej rozlúčke nezúčastnil), generáli Piccione a Pellé, zástupcovia zahraničných vlád, poslanci, delegácie, vojaci s ťažkými húfnicami a dve vojenské kapely.
Za zvukov smútočných pochodov naložili rakvy na vlak do Brezovej, aby ich za účasti tridsaťtisícového davu pochovali na temene Bradla.
