PETRŽALKA. Červená kombinéza, modrá prilba a čierne popruhy ako na lezenie. To je povinná výbava. Vľavo vidím bratislavský hrad, historické centrum, Dunaj, Kolibu či sídlisko Dlhé diely a vpravo Sad Janka Kráľa a rozľahlú Petržalku.
Stojím vo výške 85 metrov v bratislavskej reštaurácii Ufo na Moste SNP. Z obdivovania výhľadu ma vytrhne mužský hlas, chytí ma za popruhy na chrbáte a vedie k otvorenému oknu. Na tvári cítim svieži vánok, ruky mám meravé. Z nervozity si ich strčím do vreciek. Nie však nadlho.
Kupolu, v ktorej sa reštaurácia a bar nachádza, lemuje parapetná rímsa. Široká je asi 30 centimetrov. Stojí na nej mladá žena. Tiež v kombinéze, prilbe a s istením. Otočia ma chrbtom k nej, pripnú karabíny o laná, usmievajú sa a pýtajú sa, či som pripravená.
Ani sa nenazdám a stojím na parapete. Jednu ruku mám už z vrecka von, opätujem totiž pozdrav Aďke Gatciovej. Tak sa predstavila mladá inštruktorka, s ktorou prejdem okolo kupoly 60-metrovým úzkym chodníčkom z plechu.
Priznám sa, v takejto výške a situácii som si ruky ešte nepodávala. Pri pohľade dole a dešifrovaní dvoch malých machúľ - ženy s kočíkom prechádzajúcej sa na nábreží - sa mi trochu roztrasie žalúdok. Preto rukami rýchlo radšej inštinktívne uchopím vo výške očí lano, ktorým som ukotvená na špeciálnom lanku natiahnutom nad našimi hlavami po celom obvode reštaurácie.
Tri stanovištia
Pozerám sa už radšej iba priamo. Je krásny slnečný jarný deň, takmer nefúka. Pred sebou mám hrad a periférne vidím, že na Dunaji pláva výletná loď.
Pokyn znie: drž si lano, posúvaj si ho pred sebou a choď. Andrea kráča za mnou. Ide to ako po masle. Sama som prekvapená. Po tretine štreky však na mňa inštruktorka volá, že sme pri prvom checkpointe. Zastavujeme. Na prvej zastávke si podľa nej môžu záujemcovia, ktorí sa na to cítia, vyskúšať sadnúť si v popruhoch a mierne sa pohojdať.
