Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Ján Levoslav Bella napísal operu Kováč Wieland v osemdesiatych rokoch 19. storočia počas svojho štyridsaťročného pôsobenia ako organistu v dnešnom rumunskom meste Sibiu. Opera sa však prvého uvedenia na javisku dočkala takmer až o pol storočia neskôr 28. apríla roku 1928 v Bratislave.
Ján Levoslav Bella získal hudobné vzdelanie v rodine, na gymnáziu v Levoči i počas teologického štúdia v Banskej Bystrici. Pod vplyvom Štefana Moyzesa ukončil viedenský seminár, kde bol organistom i dirigentom.
Hubička odštartovala činnosť Slovenského národného divadla Čítajte Operu ovplyvnenú wagnerovským romantizmom a so znakmi slovenskej melodiky naštudoval súbor Národného divadla pod taktovkou vtedajšieho šéfa opery Oskara Nedbala. V roku 1928 to bola významná udalosť, veď naša prvá scéna po prvý raz uvádzala operu slovenského autora.
Libreto na motívy postavy severskej mytológie vytvoril Richard Wagner, operu chcel spracovať sám, sústredil sa však na svoj veľký niebelungovský cyklus, a preto Kováča Wielanda ponúkal okrem iného aj Franzovi Lisztovi či Hectorovi Berliozovi (pôvodná predloha bola v nemčine a do slovenčiny ju prebásnil Vladimír Roy).
Národne uvedomelého a aktívneho Jána Levoslava Bellu zrejme zaujal námet vzbury ľudu proti utlačovateľom a napokon 83-ročný skladateľ sa dočkal a zúčastnil sa na premiére v Slovenskom národnom divadle. Denník Slovenská politika o udalosti informoval:
„Dokonca najdrahšie národné sviatky neslávime s takou vrelosťou, aká prepukala z našich sŕdc... Každý však pochopí veľkosť chvíle a naše chvenie, ktoré sa nás zmocnilo, keď pod taktovkou Oskara Nedbala zaznela z divadelného orchestra po prvýkrát slovenským duchom stvorená operná hudba a keď z javišťa uprostred veľkolepých dekorácií odznelo spevavé sladké slovenské slovo...
V roku 1954 sa komunisti porátali s buržoáznymi nacionalistami Čítajte Len tak pochopíme búrlivé a v Bratislave dosiaľ nikdy nevídané ovácie, ktorých sa dostalo staručkému, tam prítomnému skladateľovi. Videli sme ho sedieť po celý čas uprostred svojho príbuzenstva skromnučko v lóži, pozorne sledujúc priebeh predstavenia, a keď ho po skončení každej scény orkán aplauzu znovu a znovu vyvolal von, ďakoval obecenstvu zas len tak skromno, ale tí čo sedeli blízko k javisku, videli, že sa mu zaleskli slzy v očiach... kvety, kvety a kvety.
Dostal toho skladateľ toľko, že sa skoro už ani nevmestili pred oponu a keď prišlo mladé, švárne dievča s dárkom v ruke (bola to krabička s výtečnými cigárkami) a povedalo mu tak u duše niekoľko srdečných slovenských slov – nadšeniu nebolo konca-kraja.“
