BRATISLAVA. Už je to zabudnutá škriepka. Po rozpade Česko - Slovenska prevzal nástupnícke právo so všetkým náš sused. V oficiálnej tabuľke mu patria i triumfy spoločného štátu.
V počte medailí je na stránke Medzinárodnej hokejovej federácie Česko treťou najúspešnejšou krajinou po Kanade a Rusku (prevzalo nástupníctvo po ZSSR).
Slovensko po rozpade federácie šupli až do tretej ligy. Jeho súpermi boli zväčša pomerne silné nástupnícke krajiny po ZSSR, ale aj Maďarsko a Bulharsko.

K funkcii tak trochu náhodou
Olympijskú účasť v roku 1994 sa slovenskému hokeju podarilo diplomaticky vybojovať apelom, že hry patria všetkým. Slováci vyhrali kvalifikačný turnaj v Shieffielde.
V Lillehammeri vybojovali senzačne šieste miesto, semifinále im nešťastne uniklo na konci predĺženia štvrťfinálového zápasu proti Rusku (2:3).
Napriek tomu museli Slováci hrať v roku 1995 v druhej lige. Aj tú však vyhrali. Pomohlo im, že majstrovstvá sveta skupiny C (Poprad a Spišská Nová Ves) i o rok neskôr skupiny B (Bratislava) hrali doma. Za diplomatickými úspechmi stál tréner, pedagóg i športový diplomat Ján Mitošinka.
Ján Mitošinka
Narodil sa 29. júla 1934 v Pobedime, zomrel 22. marca 2011 v Bratislave.
Pracoval ako tréner, pedagóg, hokejový funkcionár. Po rozdelení Česko-Slovenska bol v rokoch 1992 - 1997 prvým prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja. V tejto ére sa slovenský hokej prepracoval z C-kategórie medzi svetovú elitu.
Ako tréner viedol Slovan Bratislava, reprezentácie Československa B a Španielska i FC Barcelona.
V rokoch 1990 - 1992 bol olympijským atašé česko-slovenskej výpravy pre olympiádu v Barcelone. O dva roky prevzal od vtedajšieho predsedu Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha Trofej k storočnici MOV.
Je čestným členom Slovenského olympijského výboru a SZĽH a členom Siene slávy slovenského hokeja.
K funkcii sa dostal tak trochu náhodou.
Voľby v roku 1992 boli dlho bez rozhodnutia, až niekto zbadal, že v sále je aj tento skúsený človek. Navrhli ho za kandidáta a vyhral.
Mitošinka mal za sebou už jednu veľmi vážnu športovú diplomatickú úlohu. Od roku 1990 až do skončenia olympijských hier 1992 v Barcelone bol československým olympijským atašé.
Rodák z Pobedima dlhší čas v katalánskej metropole trénoval slávne FC, napríklad aj Carlosa Kubalu, syna futbalovej legendy tohto klubu Ladislava. S hráčom i trénerom so slovensko-maďarskými koreňmi bol veľký kamarát.
Bol hokejovým brankárom, ale veľmi skoro sa stal v Slovane Bratislava trénerom, v rôznych obdobiach a pri rôznych vekových kategóriách, aj pri A-tíme.
Trénoval aj Československo B a španielsku reprezentáciu.

Ako vybojovali Lillehammer
Majstrovským kúskom slovenskej hokejovej diplomacie bolo to, že reprezentáciu zaradili do kvalifikačného turnaja o postup na OH 1994.