Martin Borodáč: „Na maľovaní je krásne aj to, že som fyzicky sám a duchom so všetkými.“ FOTO – TASR
Diela Martina Borodáča nesú v sebe stopy jeho štúdií – na strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave študoval u Rudolfa Filu a na moskovskej Surikovovej výtvarnej akadémii u profesora Koroleva študoval monumentálnu maľbu.
Oveľa viac sú však vystavené maľby obrazom Borodáčovej osobnosti. Ako podotkol kurátor výstavy Ivan Melicherčík, o umelcových obrazoch je márne čosi rozprávať alebo ich vysvetľovať – každý má predsa svoje oči, aby ich vstrebal a meditoval nad nimi.
Obrazy Martina Borodáča majú v sebe naozaj mnoho vrstiev, nielen formálnych, ale predovšetkým obsahových. Sú ako ich autor – uzatvorené i otvorené, plné invencie, fantázie, ale aj metodickosti, systému a vedeckého ducha. Hlbokých, pevných, ohnivých ale zároveň zvláštne rezervovaných emócií (Ležiaci oddych, Ťažký oddych, Magické torzo).
Veľká citlivosť, umelecká intuícia, inštinktívnosť a silný šiesty zmysel pre neznáme, senzačné, objavné a dobrodružné sú prostredníctvom akrylu vtlačené do hmoty dreva s entuziazmom človeka, ktorý je presvedčený o svojej pravde (Dôležitá rada), a zároveň trpezlivého, uzavretého mysliteľa, ktorý ju nikomu nevnucuje (Z cigarety dym, Pes aj mačka).
Spôsob, akým maliar transformuje svoje poznanie a osobnú ľudskú skúsenosť, je zároveň melancholicky introvertný i veľkorysý a slobodný. Podkladová farebnosť malieb je len dôležitým základom pre čiernu siluetu, ktorá je šperkom Borodáčovej maľby. Je v nej krása, pohoda, intimita, vzrušenie i hnev. Chvíľu vydrží na mieste, potom prudko vyráža, krúti sa a zvíja, riskuje i opatrne postupuje len preto, aby napokon nekompromisne dosiahla svoj cieľ – stala sa vzrušujúcou, tak trochu mystickou výpoveďou o nepoznaných diaľkach i prítomnej realite.
MILADA ČECHOVÁ
