Vladimír Tomčík, historik, združenie Devínska brána
Juraj Pohronec-Slepčiansky (Selepčéni) bol ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas. Právom je považovaný za jedného z najvýznamnejších cirkevných hodnostárov, diplomatov či politikov strednej Európy tých čias. Pripisovali mu dokonca aj zásluhy za záchranu Viedne pri tureckom útoku v roku 1683.
Okrem politickej a cirkevnej práce sa venoval aj výtvarnej tvorbe a patrí k našim najvýznamnejším medirytcom.
Hubička odštartovala činnosť Slovenského národného divadla Čítajte V 17. storočí krajinu sužovali protihabsburské stavovské povstania, ktoré napokon napomohli rozšíriť osmanskú nadvládu na 2/3 pôvodného Uhorského kráľovstva. Lutherove a Kalvínove myšlienky sa rýchlo udomácnili a naše územie sa stalo útočiskom protestantských exulantov z Čiech i Rakúska.
Katolícka cirkev s tým nebola spokojná a po istom čase sa rozhodla nadobudnúť stratené pozície späť a na predstaviteľov reformácie zorganizovala rad útokov. Žiaľ, práve tie najkrutejšie organizoval Juraj Pohronec-Slepčanský. Na mimoriadny súd do Prešporku 5. marca 1674 predvolal temer štyri stovky protestantských kňazov a učiteľov, ktorí boli obvinení z velezrady a hrozil im trest smrti.
Ešte rok predtým súd pod jeho vedením súdil evanjelických duchovných i superindentov (biskupov), ktorých obvinili z podpory sprisahania proti cisárskemu majestátu. Súdení mali na výber, buď sa priznajú k tomuto zločinu a zachránia si život, alebo budú o hlavu kratší.
Medzi exulantmi bol aj Daniel Sinapius Horčička, ktorý písal nielen po latinsky, ale vo svojich prácach vyzdvihoval slovenčinu. Je aj autorom prvej zbierky slovenských prísloví.
Slovenský znak nahradil Kriváň s ohníkom Čítajte V roku 1674 evanjelickí a kalvínski duchovní a učitelia opäť dostali možnosť priznať si vinu a podpísať reverz. Veľká časť obvinených sa podvolila a zachránili si život, ale 61 z nich zostalo pevných vo svojej viere, a preto si vypočuli rozsudok:
„Ako usvedčení a odsúdení pre urážku Boha a Cisárskeho Veličenstva nech podľa krajinského práva stratia majetky i životy, a nech sa preto zavedú na popravisko, kde im odtnú ruky a nohy, a budú alebo zaživa upálení, alebo na smrť ukameňovaní.“
Trest smrti bol napokon zmenený na galeje, čo bolo možno ešte krutejšie ako poprava. Trom z nich - Jurajovi Lánimu, Jánovi Simonidesovi a Tobiášovi Masníkovi sa na ceste do Neapola podarilo z eskorty ujsť. O Simonidesovi sa dnes študenti učia ako o autorovi cestopisných a memoárových diel, v ktorých opísal svoje osudy od bratislavského súdu, cez časy exilu až po návrat domov.
