STARÉ MESTO. Pri vstupe na výstavu o diele architekta Friedricha Weinwurma Nová cesta, pohľad návštevníka hneď padne na fotografiu v mierne nadživotnej veľkosti tímu architektonickej kancelárie Weinwurm a Vécsei.
Prvá postava zľava, s páskou cez čelo, je sám Friedrich Weinwurm.
„Nebol žiaden indiánsky náčelník, ani nič podobné. Páska slúžila ako poistka,“ vysvetľuje kurátorka výstavy a historička architektúry Henrieta Moravčíková návštevníkom v priestoroch Slovenskej národnej galérie.
Weinwurmovi prerazil úlomok šrapnelu lebečnú kosť na temene v bojoch na Haliči počas prvej svetovej vojny. Lekári mu tam vložili platinovú platničku a Weinwurm potom bezpečnostnú pásku nosil viac ako desať rokov.
Weinwurmov osud je záhada (rozhovor) Čítajte Okrem tejto fotografie nie je na výstave žiadna iná historická fotografia najvýznamnejšieho predstaviteľa architektonickej avantgardy na Slovensku. Nenachádza sa tu ani jeho rysovacia doska, obľúbené kreslo či fajka.
„Naším cieľom bolo ukázať Weinwurma ako architekta, predstaviť ho ako niekoho, kto by mohol dnes prísť, navrhovať a tvoriť Bratislavu alebo iné slovenské či európske mesto,“ hovorí Moravčíková.
Spolu s manželom Petrom Moravčíkom, architektom výstavy, a ďalšími, ktorí sa na výstave podieľali, preto zvolili štandardne prostriedky pre architektonické výstavy.
Základom sú architektonické výkresy, axonometrie, modely a fotografie. Sú veľkoformátové a vďaka tomu umožňujú autentický zážitok z architektúry. Ich autorkou je fotografka Olja Triaška Stefanović.
V troch miestnostiach znejú tri najhlavnejšie z Weinwurmových textov o architektúre v podaní Michala Hvoreckého. Z nemčiny do slovenčiny boli po prvýkrát preložené práve kvôli tejto výstave.
Autorka Henrieta Moravčíková v polovici februára pripravila kurátorský výklad výstavy. (zdroj: SNG)Dve línie výstavy
Architekt Friedrich Weinwurm:
Nová cesta
Výstava trvá do 20. mája, v Esterházyho palác, 2. poschodie, SNG, vstup voľný
Pri koncipovaní výstavy Henrieta Moravčíková sledovala dve ťažiskové línie Weinwurmovej tvorby - hľadanie novej formy a jej technickú stránku a sociálne súvislosti a spoločenskú úlohu architektúry.
„Prvá časť výstavy je najmä o hľadaní novej formy,“ vysvetľuje Moravčíková. Nazvali ju podľa jedného z prvých Weinwurmových článkov Dobe primerané staviteľské umenie.
Ukazuje, ako sa architekti v polovici 20. rokov minulého storočia snažili presvedčiť verejnosť, že netreba ornament ani nejaké zložitosti, že to pravé je jednoduchá architektúra s racionálnymi dispozíciami.
„Druhou líniou je sociálne bývanie a angažovaná architektúra, ktorých vyvrcholením bola výstavba obytných domov Unitas a Nová doba.“
Program k výstave
- 8. 3. Kurátorský výklad: Architekt Friedrich Weinwurm (rezervácia vopred)
- 11. 3. Siesta v galérii: Architekt Friedrich Weinwurm: Nová cesta
- 22. 3. Diskusia: Moderná Bratislava – kultúra a spoločnosť v medzivojnovom období
- 25. 3. Siesta v galérii: Architekt Friedrich Weinwurm. Nová cesta
- 27. 3. Architúra: Weinwurm a sociálne bývanie v Bratislave (vychádzka mestskou štvrťou pozdĺž Vajnorskej ulice, rezervácia vopred)
Nie je vila ako vila
Na výstave sú aj dve kľúčové stavby tvorby Friedricha Weinwurma. Prvou je vila pre advokáta Arpáda Lengyela z roku 1928, druhou vila pre riaditeľa cukrovaru Diosek Oskara Pfeffera z roku 1934.
„Aj keď vily od seba delí len šesť rokov, ukazujú, ako veľmi rýchlo sa vyvíjala predstava o dispozícii v exkluzívnom rodinnom dome,“ ozrejmuje Moravčíková.
Zatiaľ čo Vila Lengyel je ešte rozdelená v zmysle tradičného ponímania domu na časti pre obsluhu a služobníctvo, a priestory pre rodinu a to na viacerých podlažiach, Vila Pfeffer už riešila kompletnú prevádzku rodinného domu na jednom podlaží.
Vila Tugendhat. Klenot svetovej architektúry Čítajte Význam Vily Pfeffer Henrieta Moravčíková pripodobňuje k slávnej Vile Tugendhat v Brne, ktorú navrhol nemecký architekt Ludwig Miese van der Rohe.
„Je jej náprotivkom vo všetkom – vo veľkorysosti priestorov či odvážnosti riešenia. Žiaľ, na rozdiel od Vily Tugendhat, táto sa zachovala len ako stavebná škrupina,“ povedala Moravčíková.
Jej interiér, okrem zimnej záhrady, ktorej stále funkčné oceľové okná sú dodnes ukážkou dobového zámočníckeho umenia, bol kompletne prestavaný. Dnes v nej sídli Úrad pre vyšetrovanie obzvlášť závažných zločinov.
Nemocnica a obradná sieň pre židovskú komunitu
Ťažiskovým klientom ateliéru Weinwurm a Vécsei v Bratislave bola židovská náboženská obec. Pre ňu najprv navrhli nemocnicu na Šulekovej ulici. Odborné časopisy o nej pochvalne písali ako o prelomovom diele v oblasti zdravotnej starostlivosti. Na základe tohto úspechu získali objednávku na projekt novej obradnej siene na ortodoxnom židovskom cintoríne.
Na rozdiel od nemocnice sa obradná sieň nestretla až s takým nadšením. Takéto prijatie zo strany konzervatívneho židovského prostredia Henrietu Moravčíkovú neprekvapuje.
„Namiesto ornamentálneho sálu dostali priestor, ktorý v mnohých predstavách možno hraničil s industriálnou architektúrov. Treba však povedať, že práve táto stavba rezonovala s tým, čo sa v tom období dialo v nemeckej architektonickej produkcii. V oblasti novej vecnosti perfektne zapadala do dobového architektonického diskurzu,“ poznamenala Moravčíková.
V súčasnosti to je jediné dielo Weinwurma a Vécseia, ktoré bolo obnovené do pôvodnej podoby so zachovaním originálnych materiálov a prvkov.
„To, čo dnes máte možnosť vidieť na ortodoxnom židovskom cintoríne, je taká podoba architektúry, akú Weinwurm na konci 20. rokov 20. storočia navrhol. Nič nevymenili, len zreštaurovali. Pozoruhodná je aj jej farebnosť. Weinwurm tu pracoval s tónmi modrej, sivej, samozrejme, aj s čiernou a bielou,“ ozrejmila Moravčíková.
Weinwurm zmenil zásadným spôsobom tvár Bratislavy Čítajte Takéto šťastie už nemala kaviareň Astória na Suchom mýte, ktorá je už roky zatvorená a čaká na svoj ďalší osud, a z časti ani bývalý obchodný dom Schön na Obchodnej ulici.
„Jeho noblesné obchodné priestory boli v 90. rokoch minulého storočia kruto prestavané. Nádherná kruhová galéria zmizla a pribudli tam eskalátory,“ dodala Moravčíková.
Výstavný pavilón
Nezachoval sa ani výstavný pavilón, ktorý až do začiatku výstavby nákupného centra Eurovea stál na dunajskom nábreží.
„Cementárne Ladce, ktoré mimochodom pod iným názvom fungujú dodnes, chceli v 30. rokoch minulého storočia na Dunajskom veľtrhu v Bratislave prezentovať svoj nový produkt, takzvaný bauxitový cement. Weinwurma oslovili, aby im navrhol pavilón, ktorý by mohli odliať priamo na veľtrhu,“ vysvetľuje Moravčíková.
Weinwurm navrhol subtílny kruhový pavilón s oblúkovými podporami a ako Henrieta Moravčíková píše v katalógu k výstave, reprezentuje číru radosť z architektonickej tvorby. Na výstave ho okrem výkresov a modelu pripomína drevená skladačka. Záujemcovia si ju môžu kúpiť na prízemí galérie.
Krausovo okno
Z budov postavených v tom období tiež postupne zmiznú takzvané Krausove okná. Ich koncept Weinwurm navrhol pre zámočníctvo Kraus, dnes ich vo veľkej miere nahrádzajú banálne plastové okná.
„V tom čase to bola technologická vychytávka,“ vysvetlila Moravčíková.
Architekti sa vtedy všade na svete zaoberali tým, ako minimalizovať rám, ako znásobiť funkcie okna, aby čo najviac spojilo vnútro s vonkajškom. Aby bolo ľahko a dômyselne otvárateľné a súčasne aby bolo unifikovateľné, teda aby sa dalo vyrábať vo veľkých sériách a bolo lacné.
Na Bezručovej pokračuje rekonštrukcia bývalej nemocnice Čítajte To všetko sa Weinwurmovi podarilo. Ocenili to aj doboví recenzenti na kongrese moderných architektov v Bruseli, kde vystavovali patentované okná z celej Európy. Napísali, že Krausovo okno je jedným z najlepších, pripomína Moravčíková.
V nasledujúcich rokoch sa Krausovo okno hojne používalo v celom vtedajšom Československu. Na výstave je prezentované pôvodným oknom, ktoré až donedávna slúžilo v bývalej nemocnici na Bezručovej ulici. Sem Krausove okná osadili architekti Alois Balán a Jiří Grossmann
Friedrich Weinwurm
Friedrich Weinwurm sa narodil v roku 1885 v Borskom Mikuláši v židovskej rodine.
Strednú školu absolvoval na bratislavskom lýceu. Architektúru študoval v Berlíne a Drážďanoch.
V roku 1925 vytvoril spolu s architektom Ignácom Vécseiom architektonickú kanceláriu.
Počas nasledujúcich rokov vytvorili v Bratislave a iných slovenských mestách desiatky stavieb, vrátane víl, obytných budov, mestských palácov či prístavby mestských kúpeľov Grössling.
Kanceláriu museli koncom 30. rokov zatvoriť kvôli rasovým zákonom.
Weinwurm pravdepodobne zahynul za dodnes nevyjasnených okolností na úteku do Košíc v roku 1942.
Jeho najznámejšími dielami sú obytné súbory Unitas a Nová doba.
„Je to okno, ktoré sa nám podarilo zachrániť z bývalej pôrodnice počas jej búrania,“ dopĺňa Moravčíková.
UNITAS a Nová doba
Finále výstavy aj Weinwurmovej tvorby je idea strechy nad hlavou pre každého.
Viete, ako sa žilo v Unitase? Čítajte „Toto bolo jeho celoživotné úsilie. Zaoberal sa moderným bývaním pre moderného človeka nielen v rovine exkluzívnych víl alebo nájomných domov, ale aj v rovine, ktorú by sme dnes nazvali sociálnym bývaním,“ pripomenula Moravčíková.
Výsledkom boli súbory obytných domov Unitas a Nová doba.
V tom čase predstavovali najväčší experiment ľavicovej avantgardnej architektúry a presiahli lokálny rámec Bratislavy.
Bohém, ktorý staval sociálne byty
Friedrich Weinwurm žil bohémskym životom. Nikdy si nepostavil vlastný dom či byt, vždy býval v prenajatých bytoch. Bol členom rôznych ľavicových spolkov a snažil sa riešiť bytovú otázku nemajetnej časti spoločnosti.
Podľa Henriety Moravčíkovej sa mu v jeho architektonickej tvorbe podarilo prepojiť dva póly rezonujúce v práci architekta a to stavať pre klientov, ktorí sú k dispozícií, a súčasne meniť svet k lepšiemu.
„Dokázal vychádzať v ústrety dobovým klientom a taktiež dokázal svojím snažením prispieť k zmene pohľadu na to, ako má vyzerať mestské bývanie pre nižšie spoločenské vrstvy,“ povedala Moravčíková.
