BRATISLAVA. Karol Jokl prišiel do Bratislavy z Partizánskeho. Jeho otec, hráč ligového ŠK Baťovany, vštepil synovi priam brazílsku zrastenosť s loptou.
Nešlo o prestup v pravom slova zmysle, otec Jokl bol totiž slovanista. Syn Karol tiež, v živote prestúpil vlastne iba raz.
Kubalu si všimol svet v Slovane Čítajte „Mal som šťastie, že trénerom bol Jim Šťastný. Keby sa to pošťastilo inému, dokázal by azda viac než ja," hovoril hráč.
Trénerský mág mu dal šancu ihneď a verný svojmu humoru vymyslel prezývku – Kopýtko.
„Aha, ty si z tých Baťovian. Budeš Kopýtko," rozhodol Šťastný. Veľmi trefne, Jokl pri fintičkách zvláštnym spôsobom vyhadzoval loptu akoby pätičkou.
Bol iste najlepším technikom československých trávnikov svojej doby, azda i histórie.
Prvý gól dal Sparte
Mal sedemnásť, keď prvýkrát nastúpil v lige proti Hradcu Králové (1:0). V treťom zápase dal Spartaku Praha Sokolovo (terajšia Sparta, 5:1) prvý ligový gól.
V novembri toho istého roku mal premiéru aj v reprezentačnom drese. V Belehrade proti Juhoslávii vystriedal čílskeho strieborného medailistu Adolfa Scherera.
Pre Slovan bol Jokl nepostrádateľný hráč, režisér i hlavná postava najväčších triumfov belasých.
Gajdoš najradšej spomínal na Červenú hviezdu Čítajte Bazilejský štadión Svätého Jakuba videl 21. mája 1969 v nezabudnuteľnom finále Pohára víťazov pohárov, v ktorom Slovan zdolal slávny FC Barcelona 3:2, záverečný koncert futbalovej techniky.
Vtedy Jokl azda dve minúty naťahoval čas pri rohovej zástavke Španielov. Aj Kataláncov donútil tlieskať.
Skôr nepriateľ ako priateľ slovenských hráčov, redaktor týždenníka Gól Pechr po bazilejskom finále uznal: „Ak sa tomuto futbalistovi chce, nemá páru. Proti Barcelone podal výkon, na ktorý bude Európa dlho spomínať."
