BRATISLAVA. Za Československo hrali na dvoch majstrovstvách sveta a na majstrovstvách Európy iba štyria slovenskí futbalisti. Medzi nimi Pavol Molnár. Má striebro z čilských MS 1962 a bronz z marseillských ME 1960.
Okrem neho boli ďalšími Ján Popluhár, Titus Buberník a Andrej Kvašňák (rodák z Košíc, ale celú veľkú kariéru absolvoval v Sparte Praha).
Obe medaily má aj pražský rodák Viliam Schrojf (celú veľkú kariéru bol v Slovane), ibaže nehral na dvoch MS.
Technik i strelec
V záplave veľkých mien sa Bratislavčan Pavol Molnár nespravodlivo krčí. Akoby tomu napovedala i jeho nefutbalová postava.
Po ihrisku sa pohyboval v mierne naklonenej polohe, pripomínalo to krčenie. Bol skvelý technik s úžasným prehľadom a dobrou strelou. Dával dosť gólov, hoci bol, z dnešného pohľadu, čosi medzi útočníkom a ofenzívnym stredopoliarom.
Na svojom poste mal v československej reprezentácii konkurenciu ako hrom – Masopust, Buberník.
Bol typickým odchovancom Slovana. V mladosti ho viedol legendárny tréner Anton Bulla. Mladíkov vtedy vo veľkých kluboch vždy učili hrať tréneri zvučných mien.
Do áčka si Molnára vybral tréner Šťastný. „Veľká osobnosť, ktorá mala výnimočný rešpekt. Pre nás to bol futbalový boh. Všetkých oslovoval prezývkami, používal ich, aj keď oznamoval zostavu. Vždy začal – Gumár, Fóni, Bimbo… Nezainteresovaní nevedeli, o kom hovorí,“ vravel Molnár pre Pravdu predvlani, keď oslavoval osemdesiatku.
Prezývka? Paličko
Od Šťastného dostal prezývku Paličko, čo evokuje krstné meno. „Nie je to tak, hoci mi prezývka sedela aj z tohto dôvodu. Hrali sme zápas proti Györu a v jeho drese vynikal obranca Paliczko. V ďalšom zápase som mal zopár dobrých obranných zákrokov a Šťastný vraví – si dobrý ako Paliczko. Odvtedy mi to prischlo,“ vysvetlil futbalista, ktorý bol v Šťastného tíme od roku 1955.
