Nedávno som bola v bratislavskom krematóriu na pohrebe kamarátkinej starej mamy.
S mojou starou mamou sme sa tam rozlúčili už pred dvadsiatimi dvoma rokmi.
Tie dve ženy boli priateľky. Teraz odpočívajú len pár metrov od seba aj so svojimi mužmi, starými otcami.
S odchodom tejto panej vymrela v našich rodinách jedna generácia. Zrazu sa všetko posunulo. Naši rodičia sa stali najstaršími rodinnými príslušníkmi. My sme sa posunuli na strednú priečku, a samozrejme, sú tu noví členovia a členky rodín - deti.
S generáciou mojich starých rodičov odchádzajú spomienky na povojnovú Bratislavu.
Bola to budovateľská generácia, so všeličím, čo to so sebou prinášalo. Robili rôzne, iste aj neľahké, rozhodnutia, z ktorých dnes niektoré kritizujeme. Ale je mi za nimi smutno.
Bolo mi cťou zažiť ich. Dúfam, že priateľstvá v našich rodinách pretrvajú a tým ani spomienky na naše staré mamy celkom nevymiznú.
