Potrebovala som minule niečo veľmi skoro ráno vybaviť v Petržalke.
Nebola som touto misiou nadšená. My Staromešťanky máme niekedy voči tejto mestskej časti isté predsudky, najmä čo sa týka jej estetiky. Tentoraz ma však prekvapila.
Viezla som sa autobusom a nevedela som sa vynadívať. Bola dychberúca! Hmla sa prelievala pomedzi paneláky, takže sídlisko nadobudlo taký snový nádych. Slnko vychádzalo a presvitalo pomedzi hmlu. Všade boli košaté nádherné stromy. Ešte takmer nikde neboli ľudia, po trávnatých plochách sa špacírovali havrany.
Asi by som na rannú prechádzku alebo jazdu MHD Petržalkou mala vybrať častejšie. Možno, kto to absolvuje každý deň, tomu sa to zunuje, ale pre mňa to bol zrazu vzácny objav, táto zahalená Petržalka v mäkkom rannom svetle.
Bola hrdá a hanblivá zároveň a hlavne úplne prirodzene prekrásna.
