Znovuobnovenú električku na Špitálskej vnímam ako luxus, lebo na jej samozrejmosť som už akosi pozabudla.
Bývala to kedysi moja trasa, roky som ňou chodievala na gymnázium v Ružinove. Vystupovávala som cestou domov každý deň na zastávke pri Dvoch levoch, a tá už neexistuje.
Neraz som aj zabudla vystúpiť, začítaná, zamyslená, alebo zahĺbená do rozhovoru s kamoškou. Museli sme sa potom prejsť z Jesenského.
Mne tá zastávka pri Dvoch levoch bude chýbať. Ale nie preto, že by som nezvládla prejsť domov z Amerického alebo Kamenného námestia. Jednoducho preto, lebo sa jej zrušením vymazáva kus pamäti mojej mladosti.
Viem, že je to v živote človeka normálne, mesto, v ktorom vyrastáme, nemôže zostať rovnaké celý náš život. Ale za touto zastávkou mi bude smutno.
Nestihla som sa s ňou ani rozlúčiť, len som si jedného dňa všimla, že tam nie je a prečítala si v tlači, že už tam ani nebude.
Česť jej pamiatke.
