Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
Po silvestrovských oslavách zvykne smädiť. Niekto sa preliečuje studenou kolou, iný šťavou z nakladaných uhoriek, kapustovou vodou či prosto obyčajnou vodou z vodovodu, minerálkou či sódou. Smäd je v takýchto chvíľach prirodzený, ľudský organizmus je dehydrovaný a telo potrebuje tekutiny doplniť.
Naši predkovia mali v takýchto prípadoch výhodu – Bratislava tradične mala a aj má veľmi kvalitnú pitnú vodu. V druhej polovici 19. storočia už ale 50-tisícovému mestu nepostačovala voda z karpatských prameňov a ani z 1200 mestských studní v domoch a na námestiach.
Vynikajúci vodohospodársky odborník Bernard Salzbach z Drážďan navrhol mestskej rade ako zdroj vody využívať prameň na ostrove Sihoť pri ceste do Devína. Zariadenie bolo dané do prevádzky roku 1886 a o desať rokov ho mesto odkúpilo.
Dno kopanej studne je približne sedem metrov pod povrchom ostrova. Je vybudovaná zo šiestich liatinových prstencov s priemerom 250 centimetrov.
Dnes je jej vodotesný oceľový poklop vybavený vetracím zariadením päť metrov nad úrovňou okolitého terénu, čo je úroveň 100-ročnej vody. Spolu s elektrickou čerpacou stanicou je studňa národnou kultúrnou pamiatkou.
Bratislava bola po Francúzsku druhým miestom, kde sa vyrábalo šampanské Čítajte Minerálne vody sa pili na uhasenie smädu, ale aj ako súčasť nápojov s ovocnou šťavou či s vínom v podobe strekov. Samozrejme, žiaden bratislavský znalec by nepoškodil víno vodou, ale prípustné bolo vodu vylepšovať vínom.
S Bratislavou súvisí aj sódová voda. I keď nepriamo. Medzi Námestím SNP a Obchodnou, pri vietnamskom trhu je malá, slepá Jedlíkova ulica.
Je nazvaná podľa slovenského benediktína Štefana Aniána Jedlíka, ktorý je považovaný za jedného z najväčších fyzikov 19. storočia. Narodil sa v Zemnom pri Nových Zámkoch roku 1800 a jeho otec pochádzal z Liptova.
Študoval na gymnázium v Prešporku a neskôr tu pôsobil na Kráľovskej akadémii, vstúpil do benediktínskeho rádu a stal sa aj rektorom univerzity v Pešti. Venoval sa skúmaniu elektromagnetických javov, ešte pred Siemensom zostrojil elektromotor, ale svoje objavy nepublikoval a prvenstvo si privlastnili iní.
Málokto však vie, že vypracoval metódu výroby sódovej vody a vynašiel sódové fľaše, v ktorých sa unikaniu oxidu uhličitého zabraňuje zvislou trubicou. Svoj vynález roku 1829 publikoval vo viedenskom odbornom časopise a prvé zariadenie na výrobu sódovej vody uviedli do života roku 1841 vo výrobni v Győri.
Týmto vynálezom vznikla veľká konkurencia minerálnym vodám. Odpadli náklady na dopravu, navyše pre obsah minerálnych látok boli mnohé minerálky síce liečivé, ideálne na pitie a na uhasenie smädu, ale pre výraznú chuť neboli najvhodnejšie na prípravu strekov.
